pred 40. rokom života.
Jej príčinou je degenerácia tých častí mozgu, ktoré sú zodpovedné za koordináciu a kontrolu pohybov. Presnejšie - v určitých oblastiach mozgu dochádza k postupnému pomalému odumieraniu mozgových buniek, ktoré produkujú dopamín.
Najmä posledné dve desaťročia sa nesú v znamení rôznych významných objavov v skúmaní príčin a priebehu tejto choroby, ale aj v oblasti nových spôsobov jej liečby. Parkinsonova choroba ako dlhodobé chronické ochorenie centrálneho nervového systému však naďalej vo veľkej miere ovplyvňuje život pacientov a ich rodín.
História a vývoj
Prvé zmienky o prejavoch, pripomínajúcich Parkinsonovu chorobu, pochádzajú už zo starovekej literatúry. Za prvý komplexný opis ochorenia vďačíme anglickému lekárovi Jamesovi Parkinsonovi, ktorý sa narodil 11. apríla 1755 a napísal „Esej o trase". Zomrel v Londýne v roku 1824 a výročie jeho narodenia si 11. apríla pripomíname ako Svetový deň Parkinsonovej choroby.
V 19. storočí francúzsky neurológ Jean-Martin Charcot zaviedol názov Parkinsonova choroba. Jemu vďačíme aj za prvé úspešné pokusy o liečbu.
V prvej polovici 20. storočia už bola choroba dostatočne popísaná, ale nové poznatky neznamenali dobrú prognózu, práve naopak. Nejasná príčina vzniku znemožňuje účinnú liečbu.
V 60. rokoch 20. storočia nastal prelom, pretože výskum poukázal na význam dopamínu v patogenéze Parkinsonovej choroby. Míľnikom v liečbe choroby bol začiatok používania látky levodopa. S pribúdajúcou dobou sa však do popredia dostali nové problémy - najmä motorické zmeny a psychiatrické prejavy spojené s jej užívaním. To viedlo k zintenzívneniu bádania po nových možnostiach liečby.
Výsledkom výskumu na konci 20. storočia sú modernejšie lieky. Rozšírenie spektra dostupných liečiv spolu s nebývalým vývojom chirurgických techník viedlo k výraznému zlepšeniu v riešení motorických problémov. Štúdie ukazujú, že u pacientov s chronickým priebehom ochorenia sa do popredia dostáva najmä problematika úrazov spojených s pádmi, psychiatrické prejavy a tzv. komplikácie dlhodobej liečby. To smeruje k objavovaniu nových spôsobov podávania účinnej látky, ku ktorým patrí aj transdermálne podávanie liekov formou náplastí. Látka rotigotín v transdermálnej náplasti je účinnou a dobre tolerovanou antiparkinsonovou terapiou.
Príznaky ochorenia
Pre stanovenie diagnózy Parkinsonovej choroby sa musia u pacienta vyskytovať aspoň dva hlavné príznaky z nasledovnej štvorice:
Tras - mimovoľný rytmický pohyb častí tela. Je najcharakteristickejším prejavom Parkinsonovej choroby a u troch štvrtín pacientov býva zároveň aj prvým. Najčastejšie sa vyskytuje na rukách, je pravidelný (frekvencia 4 - 6 pohybov za sekundu) a objavuje sa zvyčajne v pokoji, v spánku ustúpi. Intenzitu trasenia zvyšuje psychický stres. Typicky sa začína na prstoch jednej ruky, postupne sa šíri aj na druhú stranu tela, prípadne na dolné končatiny.
Svalová stuhnutosť - svaly postihnutej končatiny sú aj v pokoji tuhšie a kladú výraznejší odpor pri pohybe. Pohyb niekedy pôsobí trhane.
Pomalý pohyb - pohyby sú spomalené a majú menší rozsah, často sa pri opakovaní pohybu vyskytujú zárazy, niekedy sú dokonca ťažkosti aj s jeho začiatkom. Prejavuje sa to ťažkosťami pri jemnej činnosti rúk, písaní, zapínaní gombíkov, hygienických úkonoch či pri stolovaní. Pacientovi takmer každá činnosť trvá dlhšie ako predtým. Ide o najdôležitejší klinický príznak v diagnostike Parkinsonovej choroby.
Nestabilita - poruchy pri státí, ťažkosti s chôdzou, strata rovnováhy, neistota pri zmene polohy.
Iné príznaky
Porucha reči - reč je ovplyvnená svalovou stuhnutosťou a pomalosťou pohybov (podobne i porucha písma), býva tichá a monotónna, postihnutý máva problémy s tvorbou slov.
Zmena mimiky - neprítomný alebo stále rovnaký výraz tváre bez emocionálnych prejavov a žmurkania - tzv. maskovitá tvár.
Strata čuchu - jeden zo skorých príznakov, ktorý býva často vzájomne prepojený so stratou chuti - spoločne môžu viesť k nechutenstvu a tým aj k výraznému úbytku na váhe.
Depresia a úzkosť - najčastejšie psychické zmeny pri Parkinsonovej chorobe, ktoré súvisia s celkovým poklesom záujmu o okolie, poruchami spánku, únavou, alebo smútkom.
Sprievodné ťažkosti:
Zvýšené slinenie - príčinou nie je zvýšená tvorba slín, ale sťažené prehĺtanie.
Problémy s prehĺtaním - kvôli zlej pohyblivosti jedenie výrazne zvyšuje nebezpečenstvo zabehnutia potravy do dýchacích ciest so všetkými potenciálnymi rizikami, ktoré prináša. Ťažkosti s prehĺtaním môže komplikovať aj užívanie väčšieho množstva liekov. Pacienti s Parkinsonovou chorobou majú zväčša znížený pocit hladu, čo spolu s problémami s prehĺtaním, stratou chuti a čuchu môže viesť k rapídnemu úbytku na hmotnosti.
Časté močenie - táto potreba je spôsobená zvýšenou aktivitou svalstva močového mechúra. U mužov sa tento problém niekedy kombinuje aj so zväčšením prostaty a spravidla trápi pacientov najviac v noci, čo ich značne obťažuje.
Zvýšené potenie - predovšetkým v štádiách, keď prestávajú účinkovať lieky a zhorší sa aj hybnosť (takzvané štádium „OFF").
Riziko pádov - predstavuje závažný problém v pokročilejších štádiách Parkinsonovej choroby. Časté pády môžu viesť k zlomeninám a iným vážnym poraneniam. Opakované pády aj bez týchto zdravotných komplikácií vedú k strachu z pohybu, ktorý prispieva k imobilite pacienta so všetkými dôsledkami. Obmedzenie pohyblivosti pacienta, jeho životného priestoru a záujmov vedie nielen k zhoršeniu kvality života pacienta, ale dotýka sa aj ľudí v jeho okolí, čo negatívne pôsobí na psychiku.
Diagnostika a liečba
Súbor príznakov Parkinsonovej choroby sa označuje ako parkinsonizmus alebo parkinsonovský syndróm. Nie všetci pacienti s týmito príznakmi majú Parkinsonovu chorobu. Odhaduje sa, že parkinsonovské syndrómy iného pôvodu ako Parkinsonova choroba reprezentujú asi 20 percent prípadov. Dôležité je ich včasné rozpoznanie, pretože lieky, bežne používané na Parkinsonovu chorobu, pri nich spravidla nezaberajú. V praxi dochádza k diagnostickým omylom najmä kvôli trasu, ktorý je síce najcharakteristickejším príznakom Parkinsonovej choroby, ale nemusí automaticky signalizovať jej rozvoj.
Neuróny
Antiparkinsoniká odstraňujú alebo zmierňujú základné príznaky Parkinsonovej choroby. V súčasnosti nie je známa liečba, ktorá by mohla zásadne ovplyvniť príčiny vzniku, teda úbytok neurónov, ktorý vedie k degeneratívnym zmenám. Podarilo sa však v niekoľkých experimentálnych prácach dokázať ochranné pôsobenie určitých liečiv na nervové bunky.
Objav menom levodopa
Zavedenie levodopy do liečby Parkinsonovej choroby znamenalo v 70-tych rokoch významný zlom v možnostiach ovplyvnenia príznakov tohto progresívneho degeneratívneho ochorenia. Levodopa je dodnes najúčinnejšou látkou na ovplyvnenie motorických príznakov ochorenia. Ukázalo sa však, že pri dlhodobom podávaní je liečba levodopou spojená s viacerými problémami. Komplikácie spôsobuje najmä jej rýchle vylučovanie z organizmu - levodopa sa v mozgu premieňa na dopamín, avšak kvôli jej rýchlemu odbúravaniu dochádza v tele k výkyvom jej hladiny, ktoré majú nepriaznivý vplyv na nervový systém.
Popri levodope máme dnes k dispozícii skupinu takzvaných agonistov dopamínu, ktorých pôsobenie v mozgu je vyrovnanejšie. Ide o koncepciu tzv. kontinuálnej stimulácie dopamínových receptorov. Tejto skupine antiparkinsoník venujú vedci v poslednom čase veľkú pozornosť. V porovnaní s levodopou majú viac výhod - tou hlavnou je podstatne dlhší čas pôsobenia a menej motorických komplikácií. Do tejto skupiny agonistov dopamínových receptorov patrí aj antiparkinsonikum vo forme náplasti. Obsahuje účinnú látku rotigotín, ktorá sa postupne uvoľňuje celých 24 hodín. Vďaka stabilnej a kontinuálnej koncentrácii v plazme nedochádza k výkyvom v stimulácii. Práve tieto výkyvy mávali za následok motorické komplikácie. Transdermálna forma aplikácie prináša pacientovi mnohonásobný prospech, spojený nielen s výrazným zlepšením motorických funkcií, ale s celkovou stálou kontrolou symptómov ochorenia. Hlavným benefitom je praktické dávkovanie iba raz denne. Liečivá látka sa nepretržite uvoľňuje a udržiava stálu hladinu po dobu 24 hodín, náplasť je bez efektu prvého prechodu pečeňou.
Táto forma liečby zvyšuje kvalitu života pacienta tým, že ho odbremení od pravidelného užívania viacerých liekov, pričom najmä prehĺtanie množstva väčších liekov spôsobuje pacientom s Parkinsonovou chorobou problémy.
Kvalita života pacientov
Parkinsonova choroba je chronické, dlhotrvajúce ochorenie, ktoré ovplyvňuje život nielen samotného pacienta, ale v pokročilejších štádiách má významný dopad aj na jeho blízkych a tých, ktorí sa o neho starajú. Dlhodobá zvýšená psychická záťaž, pocit zodpovednosti a zvýšené nároky môžu viesť aj u nich k psychickej únave až depresii.
Vhodná farmakologická liečba spolu s fyzioterapiou a správnou starostlivosťou je základnou cestou k skvalitneniu života pacienta.
Pacienti s Parkinsonovou chorobou sú okrem klasických príznakov často sužovaní rôznymi sprievodnými zdravotnými ťažkosťami. Mnohé z nich súvisia so základným ochorením a patria k menej častým prejavom Parkinsonovej choroby. Iné sú spôsobené vedľajšími účinkami užívaných liekov. Nezanedbateľnú skupinu tvoria príznaky ochorení, ktoré Parkinsonovu chorobu náhodne sprevádzajú a často súvisia skôr s vekom a spôsobom života pacienta. Individuálna starostlivosť o takýchto pacientov môže byť potom veľmi komplikovaná a náročná.
Sprievodnými faktormi okrem iného sú:
Srdcovocievne ochorenia - zníženie krvného tlaku s neskorou reakciou srdca po prudkej zmene polohy alebo naopak zvýšenie krvného tlaku - hypertenzia, ktorá vyžaduje liečbu.
Ochorenia tráviaceho traktu - patria sem ťažkosti s prehĺtaním, zápchou, zvýšeným slinením. Sčasti môže pomôcť úprava stravovacích návykov.
Nevoľnosť - častý vedľajší účinok liečby, chorému môže spôsobiť odpor k užívaniu liekov.
Parkinsonova choroba a demencia
Parkinsonova choroba sa väčšinou vyskytuje vo vyšších vekových skupinách. V tomto veku sa u ľudí objavujú i príznaky iných ochorení, napr. tzv. demencia - ochorenie prejavujúce sa najmä poruchou pamäti a iných psychických funkcií. Najčastejšia je Alzheimerova demencia. Ukazuje sa však, že i v rámci samotnej Parkinsonovej choroby sa môžu vyvinúť príznaky demencie. Pacient trpiaci demenciou a Parkinsonovou chorobou je oveľa náchylnejší na výskyt vedľajších účinkov niektorých liekov. Najčastejšie sú stavy nepokoja, zmätenosti a prítomnosť vidín - halucinácií.
Parkinsonova choroba a poruchy nálady
Pacienti s touto chorobou trpia úzkosťou a depresiou častejšie ako zdraví ľudia v ich veku. Najmä v pokročilejších štádiách ochorenia tieto ťažkosti vyžadujú cielenú liečbu. Príčinou problémov so spánkom a zaspávaním môže byť nočná stuhnutosť (nemožnosť zmeniť polohu tela, kŕče) a nevedomé vykonávanie pohybov. To všetko sú ťažkosti, vyžadujúce konzultáciu lekára. Opačným problémom je nadmerná spavosť. Nekontrolovateľná ospalosť a náhle zaspávanie počas dňa je obzvlášť nebezpečné pri činnostiach, vyžadujúcich si plné sústredenie - napr. šoférovanie.
Potreba rehabilitácie
Fyzioterapia spolu s farmakologickou liečbou a primeranou starostlivosťou sú základnými cestami k zlepšeniu kvality života pacienta s Parkinsonovou chorobou. Odporúča sa každodenná športová činnosť, najmä chôdza, plávanie a iné vhodné aktivity, ktoré pacientovi odporučí odborník. Pozitívny vplyv cvičenia na priebeh a minimalizovanie symptómov Parkinsonovej choroby dokázali aj vedecké štúdie. Cvičenie zmenšuje neurologické postihnutie, udržiava fyzickú kondíciu a podporuje náladu. V kombinácii s vhodnou liečbou má presvedčivo pozitívny efekt na priebeh Parkinsonovej choroby. Vo všeobecnosti sa odporúčajú každodenné prechádzky a vykonávanie série predpísaných cvikov minimálne 10 - 20 minút denne.
Autor: Dana Krommelová
