„Alkoholizmus je taká istá nemoc ako každá iná a musí sa liečiť. Tomu Jano neveril. Cítil sa výborne.“ od alkoholu, odborne diagnóza F10?
V knihách či vo filmoch to ide rýchlo. Jedného dňa sa modelový opilec zrúti v kúte s fľašou rumu, druhý deň stojí pred bránami liečebne. Komunita, do ktorej vstupuje, je uzavretý svet, iný ako svet vonku. Je to pochmúrne miesto. Pacientov v teplákoch tam despotickí lekári privádzajú k náhľadom na ich neduhy. Do denníkov ich nútia písať slohy, zostavovať nástenky. Ak je snímka z obdobia socializmu, na čele personálu je spravidla neprirodzene láskavý primár. Hrôzostrašné sú scény averzívnej liečby, keď pacienti vracajú do vedierok po požití obávaného lieku antabus. „Ide o to, aby nás naučili disciplínu, morálku,“ hovorí pacient pezinskej liečebne Roman. Jeho problémom je pervitín aj alkohol, kombinovaná závislosť. „Naivne som si myslel, že pitie prebije návyk, ale po dvoch mesiacoch som do toho vždy znovu spadol. Pervitín zabíja stav alkoholu a alkohol som používal na utlmenie stavov po pervitíne, po ktorom sa ťažko spí.“ Trvalo to dvanásť rokov, nikdy však nebol na dne, na ulici. Do liečebne ho preto nič nehnalo – až kombinácia okolností, okrem iného aj problém s políciou. „Uľaví sa mi, keď pocity ventilujem v denníku. Dostanem spätnú väzbu od ľudí, čím je ich viac, tým je to viac presvedčivé.“ Do konca liečby mu chýba zopár týždňov. Plánuje: „Nemal som hodnoty, bol som asociál, ale teraz si chcem nájsť prácu a viac sa osamostatniť.“Romana (vpravo) sem priviezla polícia. Keď vytriezvel, zistil, že tunajšie prostredie má naňho dobrý vplyv. Tomáša (vľavo) sem poslal súd Liek s odstrašujúcim efektom, ktorý už u nás lekári neordinujú, je súčasťou protialkoholického folklóru. Základom je chemická látka disulfiramid. V tele blokuje odbúravanie alkoholu práve vo fáze, keď sa tvorí acetaldehyd zodpovedný za nepríjemné telesné stavy – opicu. Nebezpečnou reakciou môže byť až rozvrat metabolického prostredia a smrť. Pijani údajne našli na antabus protiliek – v článku pre portál InZine Tomáš Čejka píše, že je ním asi deciliter octu, vypitý pred požitím alkoholu. Iným spôsobom takzvanej averzívnej liečby je podávanie alkoholu s liekom na vyvolanie nevoľnosti (apomorfín, entizol), aby sa vytvoril podmienený reflex: samotný pach a chuť alkoholu vyvolá nevoľnosť. V súčasnosti sa používajú skôr lieky tlmiace baženie (craving) po alkohole. Sú však pomerne drahé. Záchytná stanica, ľudovo záchytka, je československý vynález. Zároveň jeho autor, docent Jaroslav Skála (1916 – 2007) zostavil komplexnú protialkoholickú liečbu, ktorá sa u nás v základných obrysoch používa dodnes. Miestom, kde Skála pôsobil, bolo legendárne oddelenie pražskej Nemocnice u Apolinára. „Klienti boli zámerne frustrovaní, no učili sa frustráciu zvládať bez pohárika,“ spomínal na metódu pre časopis Květy Skálov kolega, psychiater Ivan Douda. Mnohí ju označovali za príliš tvrdú a jej autora za nekompromisného až despotu. Averzívna liečba, ktorej bol tiež priekopníkom, sa dnes zväčša nepoužíva. Pretrvali však nabitý denný režim, zbieranie bodov a rôzne druhy skupinových terapií.
Obraz liečebne vystrihnutý z filmu Dobří holubi se vracejí je skreslený a po záruke, ale prežíva dodnes. „Známi, ktorí tu boli predo mnou, mi hovorili, ani tam nechoď, tam ťa zabijú. Až keď som prišiel, vidím, že je to úplne inak," hovorí pacient Tomáš. Je motivovaný, chce sa liečiť napriek tomu, že ho sem príkazom poslal súd.
Pavilón pri lese
Budova, pred ktorou stojíme, je Klinika drogových závislostí v areáli Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Vôbec nie je pochmúrna. Pavilón presvetľuje slnko, pacienti – dnešným termínom klienti – sa vracajú z výletu po okolí. „Išli sme okolo priehrady a späť," hlási sa skupinka. „Aj ste boli v bufete, čo tam je?" skúša ich lekárka. „Nie, neboli," svorne krútia hlavami, zaháňajú vidinu liehu.
Jednou z nich je tridsaťdvaročná Andrea. Intenzívne pila desať rokov. Len čo sa zobudila, zvykla si naliať becherovku, večer svoj stav už iba doklepla. Hovorí: „Prvé, čo sa ma pýtali, keď som sem prišla, či mi dávali fúkať v robote. Pýtam sa: ja a sama sebe?" Andrea prevádzkuje vlastný bar, alkohol mala na dosah ruky. Dlho preto nevidela, ako pitie „ide do peňazí". Práca šla postupne bokom, prichádzali výhovorky, poruchy spánku, ranné depresie. Vzťahy s rodinou a s priateľom sa zhoršili. To, že by mala vyhľadať odbornú pomoc, tušila, ale stále odsúvala. Teraz sa chce naučiť pokore: „Tú som predtým poznala len ako slovo, ktoré som ani nepoužívala. Pokora sa mi spájala s ponížením."
Budova, kde sa spolu liečia alkoholici aj narkomani
Kto je alkoholik
Andrea je dobrým príkladom toho, ako sa u nás po revolúcii zmenila štruktúra pitia. Predtým pili verejne najmä muži a ženy sa schovávali s fľašou doma. Dnes aj ženy vychádzajú za alkoholom do ulíc. Zároveň začínajú v priemere o sedem až deväť rokov skôr, vo veku štrnásť, pätnásť. Tým sa dostávajú na úroveň mužov, u ktorých sa spodná hranica už nemala príliš kam posunúť, vysvetľuje psychiatrička MUDr. Monika Dluhá.
Inak sú štatistiky zradné. Priemerný Slovák podľa nich vypije okolo desať litrov čistého liehu ročne, čo je menej ako rekordér Čech, ktorý zvládne približne šestnásť litrov. Čísla však nezachytia produkciu nelegálnych páleníc, navyše, sú aj závislí v pokročilých štádiách, ktorí znesú málo, zatiaľ čo iní denne vypijú aj pätnásť litrov vína. Neverím vlastným ušiam, ale smutná odpoveď potvrdzuje: „Mala som takého pacienta, no je pravda, že už nežije."
Koľko percent populácie je teda závislých od alkoholu? Štyri, pätnásť alebo tridsať, podľa toho, ako šalamúnsky alkoholika definujete. Podľa lekárky Dluhej je alkoholikom ten, koho „základné potreby, rodina, práca, priatelia, ktoré boli predtým na prvom mieste, sú teraz v úzadí a do popredia vystupuje alkohol". Už chvályhodná snaha obmedziť alkohol býva znakom, že človek nezvláda kontrolovane piť. „Sú takí, čo na oslavách nepijú, lebo tam majú obecenstvo a vedia, že by to nezvládli. Hoci sa im trasú ruky, pijú malinovku. Potom sa sami opijú doma."
V maľovaní výstavného plagátu vo vstupnej hale sa jednotlivé oddelenia striedajú
Vzťah za múrom
Za socializmu mohla byť liečebňa pascou. Občana tam mohol poslať národný výbor či zamestnávateľ a ani ten, kto prišiel sám a medzičasom zmenil názor, nemohol ľahko odísť. Zo začiatku nás preto prekvapí, ako voľne sa po areáli pohybujeme. Ako sa dozvedáme, dnes pacienti neutekajú, vedia, že utekať nemusia.
Až na pijanov, ktorých sem namiesto na záchytku privezie polícia, a prípady, keď liečbu prikáže súd, klienti väčšinou prichádzajú sami a sami môžu odísť. Znamená to, že sem prichádzajú ozaj z vlastnej vôle a dobrovoľne? „Naša typická odpoveď je: nikto z vás tu nie je dobrovoľne," hovorí Dluhá. „Všetkých sem niečo dohnalo. Strata zamestnania, blížiaci sa rozvod, jeden mal delírium, druhý spadol opitý pod električku. Takých, ktorí povedia, že sa idú liečiť len preto, že im samým to prekáža, je veľmi málo."
Kým narkoman na liečbu čaká aj dlhšie ako mesiac, aby sa preverila motivácia, alkoholik má termín rýchlo, spravidla do týždňa. V ideálnom prípade vydrží dvanásť týždňov do konca liečby. Nás zaujíma, čím všetkým pri nej prechádza.
K liečbe patrí aj písanie denníka, ktoré je povinné.
Po skončení liečby si ich pacienti berú domov
Nič nebolo nemožné
Na začiatku je príjmová ambulancia. Aby si nepriniesol alkohol (nehovoriac o drogovo závislých) dôkladne skontrolujú pacientovi veci. Psychiatrické vyšetrenie, celkové vyšetrenie telesného stavu, krvné testy, a ak je to nutné - lieky. Potom príde pohovor. „Niekedy sa ich pýtam pre nich vtipnú otázku, na koľko percent sa cítia závislí. Odhadujú – tak tridsať percent? Na to poviem, ukážte mi tridsaťpercentnú tehotnú," opisuje Dluhá.
Prv než psychiku a nesprávne návyky treba dať do poriadku telo. „Mali sme pacienta, ktorý sa ani nevedel hýbať. Manželka ho nechcela, ležal v garáži, syn mu kupoval čučo, on sa poň doplazil a močil pod seba." Najmä pre takých je dôležité prvé oddelenie, akútne, čiže A. Ako postupuje liečba a pacient sa cíti lepšie, odchádza na oddelenia B a neskôr C. Tam sú režim a psychoterapia intenzívnejšie.
Kráčame chodbou okolo izieb, kde pacienti bývajú zväčša po štyroch. Nazeráme dnu. „Môžete ležať," hovorí doktorka jedinému prítomnému. Na veži na prehrávanie hudby je ceduľa s nápisom JULO. Ostatní sú preč, zamestnáva ich denný program. To, že je nabitý, ukazuje nástenka, pri ktorej stojíme. Kraľuje jej heslo dňa, aktuálne: Nič nebolo nemožné, lebo som chcel.
Obľúbené je modelovanie z hliny alebo drôtov v dielňach
Denný rozvrh
Deň sa tu začína budíčkom o pol siedmej ráno. O tri štvrte je rozcvička, potom osobná hygiena, sesterská vizita a tak ďalej, do večera v rýchlom tempe. Dnes sme odchytili športové popoludnie, inokedy je to hrnčiarsky kruh a modelovanie či drôtikovanie. Trikrát do dňa je relax pri autogénnom tréningu, raz komunita, v piatok hodnotiaca za celý týždeň. Terapia v skupine a komunite sú asi najdôležitejšie súčasti liečby. K tým sa ešte dostaneme.
Medzitým pacient zháňa body. Nie sú to len červené a čierne, priestupky a odmeny sú odstupňované, od tých malých, ako je neskorý príchod (mínus päť bodov), po ťažšie, napríklad vulgárnosť (mínus tridsať). Samozrejme, najvážnejším prečinom je porušenie abstinencie. Dluhá spomína: „Mali sme lúmenov, čo si dávali doviezť alkohol taxíkom. Ale to odhalia náhodné kontroly, keď dávame fúkať.
Ešte prísnejšie to majú narkomani. Tým kontrolujeme moč a nesmú mať pri sebe ani citrónovú kyselku, ktorú používajú pri príprave drogy.“ Skutočným prekvapením je trest za nadviazanie vzťahu. Či práve ten pacienta neposilní, nedodá mu nádej do budúcna? Lekárka oponuje: „To je priam na vyhodenie. Keď dvaja pacienti nadviažu intímny vzťah, začnú sa izolovať od ostatných, myslia iba na seba, pozerajú si do očí a možno by sa radi bozkávali, ale prestávajú myslieť na svoju závislosť a prestanú sa liečiť.
Ešte sa nám nestalo, aby tu vznikol vzťah, ktorý by bol perspektívny." Vo vzťahu liečených alkoholikov vzrastá riziko recidívy. Ak je jeden z partnerov silnejšou osobnosťou, v lepšom prípade sa od druhého odstrihne, v horšom ho ten druhý stiahne za sebou. Klamlivé zmýšľanie sa ľahšie udržiava práve vo dvojici, hovorí skúsenosť.
„Mať kľúče je na psychiatrii dôležité, odlišuje vás to od pacientov,“ žartuje naša
sprievodkyňa MUDr. Monika Dluhá. Vážnejšia je nad nástenkou s režimom – pre
pacientov, čímsi ako informačným centrom
Model spoločnosti
Bludný kruh takzvaných racionalizácií je práve to, čo lekári rozmotávajú pri terapiách. Alkoholik hľadá dôvod, tvrdí, že pije pre ťažké prostredie, manželku, ktorá sa s ním nerozpráva, zamestnanie, z ktorého ho prepustili. „Tu ich učíme, že nie je dôvod slopať. Doslova,“ hovorí Dluhá. „Sú takí, čo tvrdia: som na sociálke, je kríza, čo mám robiť? Keď sa ich opýtam, prečo pijú práve na sociálke, keď majú menej peňazí, sú prekvapení.“ Neplatí, že čím je pacient vzdelanejší, tým lepšie prijíma liečbu. Naopak, často sú racionalizácie ešte košatejšie.
Čo oddelenie, to komunita, akýsi malý model spoločnosti. Na sedeniach zvaných komunity je pacientov okolo dvadsaťpäť. Intímnejšia je terapia skupinová, kde ich je okolo pätnásť. Tam sa ide viac do hĺbky, dá sa lepšie porozprávať, otvoriť. Zároveň platí, že čo sa povie v skupine, to sa mimo nej nevynáša. Individuálna, neverejná forma komunikácie medzi terapeutom aj klientom je denník. Pri tom sa hodnotí sa úprimnosť, nie slohová úroveň – napríklad dnes jeden z pacientov napísal: Bol nanič deň. Verejne sa zato hovorí o zápisoch v sesterskom hlásení, ak bol porušený režim oddelenia.
Sú oblasti, kde sa pacienti realizujú aj sami. V spoluspráve majú rozdelené funkcie a rajóny, za ktoré nesú zodpovednosť. Je tu predseda, pokladník, hodinár, čistotník, kvetinár, skalkár či rybičkár, ktorý sa stará o akváriá. Aby si pacienti odvykli od bufetového štýlu, objednávky, hoci sú nealko, za všetkých vybavuje jeden, totiž nákupca.
Funkcie si volia sami, no keďže sme v nemocnici, demokracia je to len polovičná. Koordinujú ju lekári, málokedy napríklad dovolia, aby bol pokladníkom narkoman. Zaujíma nás, či funkcie spolusprávy kopírujú svet vonku. Býva predsedom ten, kto je povolaním manažér, učiteľ, profesor? „Skôr nie,“ prekvapí Dluhá. „Dávame funkciu ľuďom, ktorí sú v úzadí, lebo sú naštrbení, uzavretí a potrebujú postrčiť. To ich aspoň núti komunikovať s druhými.“
Klientmi Kliniky drogových závislostí sú aj ženy – a je ich dosť.
Súčasťou liečby je aj pravidelné cvičenie v telocvični
Piatková zábava
Napodiv sa osvedčilo, aby sa spolu s alkoholikmi liečili narkomani. Závislí od drog nezriedka začali fetovať veľmi mladí, nemávajú ani deti či skúsenosť s prácou. Stáva sa, že v alkoholikoch, ktorí bývajú starší, vidia vlastných otcov či dedov.
Týždeň v liečebni vrcholí v piatok večer, keď je kultúrny program. Celý týždeň na jeho prípravu majú oddelenia, ktoré sa striedajú. „Spievajú, recitujú básničky, vtipy, robia minikvíz, súťaže. Niekedy je veľmi vydarený, spolu s pacientmi sa zabávame, v scénkach parodujú aj svoje negatívne vlastnosti. A keď celé oddelenie nastúpi a zaspieva, tak to počuť až v horách,“ smeje sa Dluhá.
Miestom, kde prehliadku končíme, je fajčiareň. Dnu môžu byť nanajvýš traja, je neustále vyťažená, až deväťdesiat percent pacientov si rado zapáli. Cigariet sa vzdať nemusia, prísnejšie je to s kávou. V ideálnom prípade liečený alkoholik zvyšok života pod hrozbou recidívy abstinuje. „Sú takí, čo si po liečbe povedia, že sú výnimoční a jeden pohárik zvládnu. Dajú si a zväčša do troch týždňov sa rozpijú, že je to horšie ako pred ňou,“ hovorí Dluhá. Spúšťačom môže byť dokonca aj nealkoholické pivo či inak nevinný hroznový nápoj vinea.
Denný rozvrh od 6.30 do 22.00 je nabitý, cez deň sú preto izby pacientov prázdne
Kluby abstinentov
Na to, že po návrate im rodina nebude dôverovať ani rozumieť, pacientov vopred pripravujú. Navyše, nikto nevie abstinovať sám. Dôležité sú preto kluby abstinentov, kde sa bývalí pacienti navzájom podporujú, sú ako záchranná sociálna sieť. Takzvaná jednodňová posilňovka je, ak z nich niekto príde do liečebne na návštevu a absolvuje denný program. V abstinencii posilní tých vnútri aj seba samého. Za rok asi päťsto pacientov liečia tu, v Pezinku. Koľko z nich je recidív? Zatiaľ lekári štatistiky nerobia, no plánujú spätnú väzbu, napríklad cez SMS. Otázne je, či správu o sebe pošle ten, kto sa k alkoholu vráti.
„Z kopčeka pozeral na areál. Videl maličké postavičky, niektoré v bielych plášťoch, iné v teplákoch... Keď vystúpil pri Avione v centre Bratislavy, zdalo sa mu, že je opitý každý druhý človek – dokonca aj deti vyzerali opité,“ sleduje Jana, hrdinu knihy Stratený raj, na odchode z liečebne spisovateľ Rudo Sloboda. Abstraktnejšia, ale veľavravná, je posledná veta: „Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás.“
ROMAN (32)
ANTABUS
REŽIM U APOLINÁRA
Autor: FOTO SME - MIROSLAVA SPODNIAKOVÁ
