Dospievajúce deti často nedá do laty škola ani rodina. No keď sa v ich živote objaví nezávislá a dôveryhodná osoba, sú zrazu schopné rozprávať o svojich intímnych skúsenostiach a zážitkoch a dokážu počúvať. Pani EVA POLIAKOVÁ im venuje čas a priestor už dlhé roky. Vraví, že občas odchádza zo stretnutí s nimi veľmi smutná. Jej výskumy totiž potvrdzujú, ako málo vieme o tom, čo je ozajstná láska.
Témou vášho minuloročného veľkého prieskumu bola ich sexualita a predstava o láske a vzťahoch. Prečo ste považovali takýto projekt za dôležitý? Narodila sa v Bratislave. Je absolventkou Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Od roku 1968 pracovala na Ústave zdravotnej výchovy v Bratislave ako vedúca výskumného oddelenia, kde riešila teoretické a metodologické otázky výchovy k zdraviu. Prednášala na Ústavoch zdravotnej výchovy v Drážďanoch, Budapešti, Moskve, v Prahe, v Sofii. Bola zodpovednou riešiteľkou medzinárodného projektu s Ústavom zdravotnej výchovy v Drážďanoch, riešiteľkou epidemiologických štúdií o fajčení a konzumácii alkoholu na Slovensku. Od roku 1995 pracovala na UKF v Nitre ako vedecko-výskumná pracovníčka v Ústave didaktickej technológie, od roku 2000 na katedre psychologických vied, neskôr na Ústave aplikovanej psychológie. V rokoch 2001 až 2007 bola prodekankou pre vedu, výskum a medzinárodné vzťahy, súčasne pedagogickou pracovníčkou na katedre pedagogickej psychológie a navrhla nové študijné programy (prevencia drogových závislostí, výchova k manželstvu, rodičovstvu a etike intímnych vzťahov). Na jej návrh bola do študijného programu zaradená Psychológia zdravia ako povinne voliteľný predmet. V spolupráci s prof. Barbarou Thomasovou z Univerzity Iowa sa podieľala na aplikácii asistovaného počítačového programu Prevencia drogových závislostí pre poslucháčov všetkých fakúlt UKF. Je úspešnou riešiteľkou viacerých medzinárodných a národných projektov. V súčasnosti externe prednáša na Vysokej škole sociálnej práce a zdravotníctva sv. Alžbety v Bratislave a učí na Sociálnej a pedagogickej akadémii v Bratislave.
Iniciatíva vyšla od farmaceutickej firmy Bayer. Chcela tieto otázky dostať medzi mladých ľudí. Pri príprave scenára a výbere problémov mi nechali voľnú ruku. Mohla som pracovať tak, ako situáciu za tie roky poznám aj s rizikami, ktoré sa pri takejto téme očakávajú.
S akými rizikami?
Sú to takpovediac pasce slov. Mohli by sme predpokladať, že sme spoločnosť vzdelaná, no sex je u nás stále vnímaný ako neslušné slovo. Vyvoláva hlavne v mladých ľuďoch skôr vulgárnejšie predstavy. Preto som od začiatku upozorňovala, že projekt musí byť nastavený tak, aby sme sprostredkovali skutočne to, čo je dôležité. Smutné je, že škola 21. storočia o takýchto otázkach u nás stále nedebatuje. Aj cez to málo, čo je v učebných osnovách, sa zrejme len jemne preletí.
Podľa čoho tak usudzujete?
Stretávam sa pravidelne s mládežou medzi pätnástym a sedemnástym rokom, u ktorej boli diagnostikované rôzne podoby správania. Keď otvoríme problém sexuality, tak to, čo zisťujem, sú obrovské nedostatky vo vedomostiach o vlastnom tele. Až také, že to človek nevie pochopiť. Keď začnem s nimi debatovať o biologických zákonitostiach, pokojne mi povedia – ale my sme o tom nikdy nepočuli.
Obrovský záujem je napríklad o otázku očkovania proti rakovine krčka maternice, no nestačí hovoriť len o očkovaní. Vedecké výskumy a fakty hovoria, že dva najsilnejšie rizikové faktory pri tomto ochorení sú začiatok pohlavnej aktivity dievčat pred dovŕšením šestnásteho roku života a vystriedanie viac ako dvoch sexuálnych partnerov v tomto období. Hoci vieme, že očkovanie je efektívne, jedným dychom treba povedať, že ak sa nezmenia vzorce sexuálneho správania, ohrozenie zostáva.
Ako mládež z vášho pohľadu vníma sexualitu?
To, čo nás všetkých prekvapilo, bola predstava mladých ľudí, že existuje láska na celý život a chcú ju prežiť. Otázka je, či to dokážu, či si vôbec vedia predstaviť, čo všetko so sexom môže súvisieť. Pýtali sme sa ich, čo treba k tomu, aby mohli prežiť jednu kvalitnú lásku, či sa na ňu treba pripravovať, alebo príde spontánne sama. Hovorili sme s nimi aj o obraze, aký im odovzdávajú rodičia a škola. Boli kritickí. Sú skôr sklamaní z toho, ako to v živote dopadá.
Podľa prieskumu docentky Poliakovej až 76 percent mládeže verí na
lásku na celý život. A to aj napriek skutočnosti, že na Slovensku sa
rozpadne každé druhé manželstvo. Naopak, v niektorých otázkach –
napríklad, či je antikoncepcia len vecou partnerky – sa názory mladých rozchádzajú.
Napriek tomu iste skúšajú, či sa to dá. Vy si čo o ozajstnej láske myslíte?
Ja si myslím, že sa to dá. Na druhej strane, udržiavať vzťah, ktorý nemá perspektívu, nemá význam. Otázka je, či sa partneri dokážu na kultúrnej úrovni rozísť. To je niekoľko veľmi otvorených problémov, ktoré zatiaľ nevieme riešiť. Moje skúsenosti s dospievajúcimi alebo aj predpubertálnymi chlapcami a dievčatami je taká, že veľmi často nedokážu pochopiť rozchod svojich rodičov. Neakceptujú ho ani v prípade, keď ide o takzvaný inteligentný rozvod alebo rozchod, kde sa rodičia dohodnú. Už osem-deväťročné deti povedia, že chcú takú dohodu, ktorá by brala na ne väčší ohľad. Niekedy je to veľmi komplikované a veľmi ťažko sa hľadá jednoznačná odpoveď.
Rozumieť si nemusia ani rodičia, ktorí sa nerozídu.
To iste, vo všeobecnosti je to vlastne odkaz detí rodičom: nehádajte sa. A zároveň mnohé ich otázky a odpovede naozaj ukazujú, že majú záujem o seriózne informácie, chcú ich. A očakávajú ich viac od školy ako od rodičov.
Prečo od rodičov menej?
Väčšina mladých ľudí hovorí, že rodičia s nimi o týchto otázkach nedebatujú príliš ochotne. Rodičia očakávajú, že to bude riešiť škola a škola si zase myslí, nech to robia rodičia. Tento alibizmus je nepochopiteľný, veď jedni aj druhí majú povinnosť o týchto otázkach s deťmi hovoriť. Zvlášť, keď deti vnímajú podnety rôznych hodnôt a v rôznych podobách.
O čom s nimi hovoríte vy?
V rámci prieskumu som sa ich pýtala okrem iného aj na to, či by sa správali v otázke sexuality odlišne, keby diskusiu viedli skôr, než mali prvé skúsenosti. Viacerí povedali, že by sa rozhodne správali inak, keby sa s nimi rozprával niekto vtedy, keď to potrebovali počuť. Boli však aj takí, ktorí tvrdili, že by na svojom správaní nič nemenili, aj keby tieto poznatky boli mali. Ale tých bolo menej.
Kým nemajú prvé skúsenosti, dokážu vôbec pripustiť, že debata o sexualite by mohla byť pre ne dôležitá?
Myslím, že dokážu. Potrebujú o nej diskutovať podstatne skôr, než to kedysi potrebovali ich rodičia. Ale mňa skôr zaujímalo, do akej miery dokážu dospievajúce deti reflektovať takéto informácie a aká musí byť miera poznatkov, aby ovplyvnili ich správanie.
Docentka Eva Poliaková spolupracovala v teréne s moderátorkou a spolupracovníčkou
Verou Wisterovou, ktorá tému sexualita približovala mladým ľuďom cez svoje zážitky.
Vyrážali medzi študentov po celom Slovensku, pochodili všetky regióny. Výskum pre-
biehal predovšetkým na gymnáziách, ale aj v stredných združených odborných školách.
Čo by mali vedieť?
Potrebujú vedieť, ako si pestovať kvalitný vzťah k druhému človeku a prečo je vôbec dôležitý. A pochopiť, že sexualita je vitálnou funkciou nášho organizmu, a že je to súčasne aj hodnota, s ktorou treba podľa toho narábať. Treba poznať riziká, ktoré sexualita so sebou prináša cez rôzne vzorce sexuálneho správania. Mali by mať predstavu, čo ich môže ohrozovať nielen zdravotne, ale aj v kvalite prežívania, v strate životnej perspektívy či v pocitoch životného neúspechu.
Sklamanie v láske je najsilnejšie prežívaná prehra. Keď sa bavíme, tak im pripomínam, že sexualita je úžasná energia. Spútať ju vyžaduje od človeka nesmiernu vnútornú silu. Konfucius povedal, že je mocnejšia ako bodec, ktorým zabijete slona. A naozaj, ľudia sú pre lásku a sex ochotní riskovať aj život. Je to ako výbuch sopky, čosi, čo naozaj hlavne v období puberty hádže s človekom na všetky strany.
Dá sa niečo také priblížiť slovami a diskusiou?
Mojou povinnosťou je ukázať im čo najviac ciest životom. Hovoriť o ich pozitívach aj úskaliach. A prízvukovať, že cesta životom, ktorú si vyberú, je aj ich vlastná zodpovednosť. Verte, že drvivá väčšina mladých akceptuje, ak im niekto hovorí: rozhodni sa – život je neuveriteľne pestrý, úžasný a aby ním zostal, pozri sa, aké sú jeho cesty a čo všetko na nich budeš musieť prekonávať.
Pýtajú sa vás tínedžeri na stretnutiach aj na osobné skúsenosti? Chcú vedieť niečo o vás?
Pýtajú sa. Napríklad vlani v Bratislave. Hovorili sme o tom, prečo experti dnes definujú ako jednu z hodnôt 21. storočia monogamiu, prečo sa po historickom oblúku vraciame k tomuto vzorcu sexuálneho správania a spolunažívania muža a ženy. Vtedy padla otázka, či som vydatá a koľko rokov. Povedala som im, že som vydatá a o pár mesiacov s manželom oslavujeme 50. výročie sobáša. A oni vám začali, celá tá skupina, bolo ich asi sedemdesiat, tlieskať.
Pýtali sa ďalej, ako sa to podarilo a čo si o tom myslím. Brali za úžasné a fantastické, že niečo také ešte existuje, že niekto po päťdesiatich rokoch rozpráva o svojom vzťahu ako o niečom, na čom malo zmysel po celý život pracovať. Vzťah nie je samozrejmý a niekedy je to veľmi náročné. To ich zaujímalo. Mnohí si silne želali, aby sa to aj im v živote podarilo.
Štatistiky hovoria, že polovica rodín u nás je rozvedených. Ľudia striedajú partnerov a zakladajú nové vzťahy a manželstvá. Mohlo by byť rovnako prirodzené, že jeden vzťah na celý život je idealizovaná predstava. Prečo je pre deti napriek tomu príťažlivá?
Jednoducho preto, že zažívajú sklamanie z obidvoch rodičov. Preto niekedy odchádzam zo stretnutí veľmi smutná. Naozaj v minimálnom počte prípadov som sa stretla s tým, že mi deti povedali: dobre, že sa naši rodičia rozviedli. V drvivej väčšine sa pýtali, prečo rodičia so sebou niečo neurobili. Vnímali to tak, že my teraz čo? My si budeme hľadať nových rodičov? A kde ich nájdeme? Nemáme šancu.
Ako na to vlastne reagujete?
Nepoznám recept, neviem, ako by sa tieto otázky dali riešiť. Na jednej strane im vravím, že tragédia je smrť, nie rozvod alebo rozchod rodičov, že je to súčasť života, že vzťahy môžu byť aj neúspešné a nie vždy vyjdú. Ale na druhej strane opäť stojí ich otázka: keď sme už tu, tak prečo na nás neberú ohľad? Tu je rozpor a stret záujmov v očakávaní detí a ich rodičov. Deti očakávajú, že rodičia budú celý čas pri nich, a dospelí si hovoria, že každý má právo na svoje šťastie, na život s partnerom, s ktorým chce žiť.
Čo hovoria vaše výskumy o začiatku pohlavného života detí?
Kritický je pätnásty rok. U dievčat sa posúva k veku štrnásť rokov. V 90. rokoch to vyzeralo dramaticky, lebo to číslo sa posunulo rapídne. Aj sme vtedy začali biť na poplach, že so sexuálnou výchovou treba niečo robiť. Odvtedy sa hranica veľmi neposunula. Zachytili sme aj sex v trinástich, dokonca isté percento dievčat malo prvú sexuálnu skúsenosť ešte predtým, než začalo menštruovať. Treba však brať do úvahy, že dievčatá začínajú menštruovať čoraz častejšie už medzi desiatym a jedenástym rokom života, takže aj sexuálny pud sa rodí skôr a je aj zdrojom citovej potreby. Chlapci pohlavne dozrievajú takmer o 2 roky neskôr.
Minulý rok oslávila docentka Poliaková so svojím manželom 50. výročie sobáša. Od štu-
dentov si za tento „výkon“ vyslúžila veľký potlesk. Väčšina z nich by to chcela zažiť tiež.
Je v tom problém?
To nie je problém, horšie je, že mládež voľne vstupuje do sexuálnych vzťahov bez obdobia spoznávania sa, ktoré sa tak stále skracuje. Síce povedia – bola to láska a bolo to úžasné, ale skôr je to rituálna maska a vzťah vyprchá ako para nad hrncom. Rýchlo striedajú partnerov a vzniká sériová monogamia, ktorá sa začína brať úplne normálne. Dáta z výskumov, ktoré sme za posledné roky robili, však hovoria aj to, že veľa mladých ľudí má sexuálne skúsenosti pod vplyvom alkoholu, nie vždy majú poruke kondóm a nie vždy berú dievčatá antikoncepciu. Ako keby ešte stále existovali mýty, že pri prvom pohlavnom styku nemôže dievča otehotnieť, podobne ani počas menštruácie. Poznáme prípady, že sa to stalo.
Živí tieto mýty aj šírená katolícka výchova?
Najväčší problém naozaj vidím v otvorenej komunikácii. Napriek tomu, že v našich školách sú povinné osnovy na výchovu k sexuálnym otázkam a rodičovstvu, tak si myslím, že ani len k tomu rodičovstvu ich škola nevychováva, nieto k sexuálnym otázkam. Česť výnimkám. Robili sme výcvik pre 2200 učiteľov, ktorí rozprávali svoje skúsenosti. Moje bývalé študentky-učiteľky povedali, že do tejto témy silne vstupujú katechéti s tým, že sexuálnu výchovu robia na školách oni. Lenže to je ich pohľad. A práve o to tu ide, že deti by mali dostať pohľadov čo najviac. Navyše vidíme, aké majú problémy s vlastnou sexualitou.
Učitelia pre túto tému teda nedostávajú priestor?
Téma by mala prechádzať naprieč predmetmi, hlavne tými relevantnejšími, ako prírodopis, etická, občianska či náboženská výchova. Len tak možno priestor otvoriť a fundovane sa vyjadrovať.
Mnohí učitelia, a vlastne aj rodičia, možno ani nechcú reagovať na túto tému, keď nemajú vyriešenú vlastnú sexualitu a nevedia uchopiť vzťahový problém. Boja sa otvorene hovoriť o zlyhaniach dospelých?
Je možné, že sú stigmatizovaní vlastným prežívaním sexuality a vzťahov. Súvisí to so zodpovednosťou. Hovorila som s tínedžermi napríklad aj o tom, prečo v súčasnosti tak veľa mladých párov žije spolu, v spoločnej domácnosti, niekedy majú spolu aj deti, ale nevytvoria vzťah de iure. Tvrdia, že bez papiera je to oveľa lepšie, lebo potom nie je problém rozísť sa, keď to nevyjde. Ak mladí ľudia nie sú schopní prevziať zodpovednosť za vzťah k sebe aj k partnerovi, akoby si neverili. Ak v tom nie sú deti, tak to nemá toľko negatívnych dôsledkov. Ale keď tam sú, je obrovská dilema, ako vzťah riešiť. Otázka stojí: keď sa rodičia rozídu, dokážu obaja učiť deti zodpovednosti za seba aj za toho druhého?
Zodpovednosť môže byť prítomná aj vo vzťahu, ktorý nie je spečatený na papieri.
Iste, jasné. Ale faktom je, že rodina vytvára pre deti pocit istoty aj bezpečia, či majú päť alebo dvadsaťpäť rokov. Či si takýto vzorec osvoja deti v rámci svojich vzťahov, to je otázka. Preto učme už teraz svoje deti, že keď sa stanú rodičmi, ostávajú nimi až do konca života. Vo výskume z polovičky 90. rokov u deväť až jedenásťročných detí jednoznačne vyšlo ako najvyššia hodnota, že chcú žiť v šťastnej rodine. Ak je to takto, tak prečo človek nie je schopný túto hodnotu nakoniec nasýtiť?
Stále neexistuje zákon o striedavej výchove detí z rozvedených rodín. Nebrzdí práve toto otvorenú komunikáciu o rodine?
Tento zákon je mimoriadne dôležitý z viacerých pohľadov. O jednom z nich sme hovorili. Dieťa, deti chcú mať obidvoch rodičov, ťažko prijímajú fakt straty jedného z nich. Možnosť, aby mohli prežiť pocity spolupatričnosti a lásky s oboma rodičmi, aj keď už sú po rozvode, je pre zdravý citový a sociálny rozvoj dieťaťa nesmierne dôležitá. Žiaľ, často sme svedkami rodinných pingpongov, keď sa dieťa stáva prostriedkom pomsty druhému partnerovi pre neúspešný vzťah. Možnosť striedavej výchovy predstavuje možno jednu z ciest prevencie pred bolestivými a niekedy ubližujúcimi situáciami pre deti aj pre ich rodičov.
Sú ľudia odlišnej sexuálnej orientácie, ktorí šťastnú rodinu založiť nemôžu z objektívnych príčin, čo naša spoločnosť stále neberie do úvahy.
Predsudky voči iným orientáciám sú stále veľké, čo sa týka sexuality. V rámci nášho projektu padli aj otázky, čo s homosexualitou, či sa dá liečiť a prečo sa nelieči. Chceli sme, aby si mladí uvedomili, že homosexualita nie je nič viac a nič menej než iná sexuálna orientácia. Že to nie je otázka nemravnosti alebo morálneho defektu, ale že tu svoju podstatnú úlohu zohrala príroda.
Je fakt, že vo všetkých výskumoch, s ktorými som mala možnosť sa oboznámiť, je zachytená vyššia promiskuita u inak než heterosexuálne orientovaných párov. Prečo je to tak? Možno preto, že ešte stále cítia bariéru, predsudky, boja sa dať najavo svoj vzťah a tak radšej striedajú partnerov. Hoci, snaha veci zmeniť tu je – veď v 90. rokoch práve združenie Ganymedes zlúčilo komunitu homosexuálov a prišlo so silnou edukáciou o monogamii a o víruse HIV.
Je monogamia najlepší model spolužitia ?
V konečnom dôsledku je rozhodnutie na každom z nás. Ale môžeme zdôrazňovať tento vzorec spolužitia a ukázať, v čom je jeho hodnota. Fakt je ten, že spolužitie dvoch ľudí je čím ďalej, tým náročnejšie. Zmenil sa obraz ženy, jej spoločenský aj vzdelanostný status, ale aj obraz muža a obraz detstva. A sme my ako osobnosti na tieto zmeny pripravení? Máme záujem s tým pracovať, alebo chceme mať len úspech v zamestnaní a plnú peňaženku?
S mládežou komunikujete ako nezávislá osoba. Preto vám dôverujú viac než učiteľom alebo rodičom a cítia, že ich úprimnosť nezneužijete?
Je pravda, že mi dôverujú, dokonca mi raz jedna slečna povedala – je naozaj dobré vás počúvať, lebo sa strašne veľa nového dozvieme. To je pre mňa veľká poklona. A pritom práve v prípade tej skupiny som mala pocit, že profesionálne zlyhávam.
Prečo?
Použila som anatomický názov penis a jeden zo sedemnásťročných chlapcov sa začal smiať. Pýtam sa ho, čo ti je na tom smiešne? Keď sa pozrieš na ten svoj, tak sa na ňom zasmeješ? Začali diskusie na túto tému, nakoniec sa však atmosféra uvoľnila a otvorili sme problém, prečo sú u nás také obľúbené nadávky vo forme pohlavných orgánov. Prečo, keď poviete slovo penis alebo vagína, sa mládež smeje, a pritom už bežne v tom čase žijú sexuálnym životom. Napríklad Švédi majú od roku 1942 povinnú sexuálnu výchovu počnúc prvým ročníkom základnej školy a nepoznajú iný názov pohlavných orgánov, len ten anatomický.
Je sexuálna morálka dnes horšia ako v minulosti? Ako vplýva u detí na možnosti ochrany pred počatím?
Voľakedy nebola žiadna antikoncepcia a rodili sa nemanželské deti. Keby ste sa vybrali po slovenských matrikách, tak by ste zistili, koľko detí sa narodilo akože nedonosených, povedzme o šesť mesiacov po uzavretí manželstva, ale dieťa malo aj štyri kilá. Zaujímavé je, že antikoncepcia ako uvedomelá ochrana u mladých dievčat a chlapcov nezohráva až takú úlohu, ako by sa na prvý pohľad logicky zdalo. Podľa štatistík užíva u nás antikoncepciu dokopy do šestnásť percent dievčat a žien. My im zdôrazňujeme, že kondóm ich do istej miery chráni pred pohlavnými chorobami, ale nechráni ich pred papiloma vírusom. Takže je evidentné, že pod ochranou treba rozumieť aj starostlivosť o psychiku a city.
Vaše výskumy ukázali aj to, že väčšia skupina mladých si myslí, že existuje skôr sex bez lásky, než láska bez sexu. O čom to svedčí?
To je realita. Ťažko povedať, čo v skutočnosti prežíva napríklad typ človeka, ktorý sa do vzťahov nezahlbuje a zvyčajne tak ľahšie strieda partnerov. Ide o špecifické vnímanie seba ako hodnoty. A o podvedomé hľadanie partnera, na ktorého sú kladené vysoké nároky. Môže to byť veľmi rizikový spôsob fungovania. Každý máme právo zvoliť si svoju cestu, ale preberáme za ňu aj zodpovednosť. Nakoniec, sex nie je alfou a omegou nášho života.
Ale z vašich slov vyplýva, že je veľmi dôležitý.
Aj je veľmi dôležitý, ale práve preto, že nie je všetkým, do úvahy treba pri ňom brať aj všeličo iné. Na druhej strane, v istom životnom období nás dokáže úplne ovládnuť. V každom prípade je to obrovská energia a hodnota. A tak sa k nej treba správať.
Doc. PhDr. Eva Poliaková, CSc. (1940)
