V poslednom období opäť namiesto novín nosím častejšie pri sebe knihu, z ktorej si sem-tam úchytkom niečo prečítam. Iste, že je to normálne, ale sám som prekvapený z toho, že som za sedem dní prečítal tri knihy. A to si čítam len tak, úchytkom. Počas krátkej prestávky v práci, keď čakám v rade, pred večernými správami, pred spaním. A to som si myslel, že tie knihy, ktoré som dostal pod vianočný stromček, už nikdy neprečítam. Alebo ako sa hovorí, potom, keď budem na penzii.
Za minulý týždeň som sa dvakrát ocitol v kníhkupectve. Normálne som sa dotýkal kníh, obracal som stránky, čítal názvy a mená autorov, lovil v pamäti, čo som kde počul o diele, autorovi, prečítal nejaký ten riadok. Oba razy som stretol (vždy iného) známeho, ktorý mi povedal: „Predstav si, už tak dávno som nebol kníhkupectve, ani si nepamätám, kedy som si iba tak nezáväzne zalistoval.“
Raz som potom ďalšieho známeho videl, ako sedí v centre mesta na lavičke a číta si knihu. Presne tak, ako som si chcel čítať ja. V iný deň ma na ceste z kníhkupectva dobehla známa a spýtala sa ma, čo to mám pod pazuchou. Vyšklbla mi to, zovrela v prstoch a povedala: „Tak rada sa dotýkam kníh. Kde si ju kúpil?“ „Tam v tom kníhkupectve,“ vravím. „Idem tam!“ odvetila a ušla.
Tieto drobné príbehy a okolnosti sú svedectvom toho, že sa deje niečo nezvyčajné. Keďže som pristihol „inflagranti“ niekoľkých známych na rovnakých miestach, v rovnakom čase, pri potešeniach, po akých som túžil aj ja, naznačuje, že sa nestávam zvrhlíkom. A dúfam, že to nie je tak, že oni tam jednoducho boli vždy, len ja som sa zrazu vrátil. Reči o tom, že som konečne pozitívny, však neznášam. Pripadá mi to ako byť naprogramovaný. Veď sa v podstate nič nezmenilo. Pracujem, deti zaopatrúvam, elektrinu nám doma nevypli a určite ani tým známym, ktorých som stretol. Človek predsa nemôže za všetko. Ani za chvíľkové, hoci niekoľkodňové poblúznenie.
LACO KERATA
KRESBA – FERO GULDAN
