Hľa, pre starosti s kyprením, rýľovaním výsadbou a rezom, sme sa doteraz nedostali k najväčšej radosti a intímnej pýche záhradníkovej, k jeho skalke teda alpínu. Alpínum sa tomu hovorí zrejme preto, že tento kúsok záhrady umožňuje svojmu pestovateľovi prevádzkovať krkolomný alpinizmus. Ak chce vysadiť napríklad medzi dvoma kameňmi maličkú androsaciu, musí sa jednou nohou zľahka postaviť na najbližší kameň, ktorý sa, samozrejme, trochu kýve, a druhou vzletne balansovať vo vzduchu, aby nerozšliapal vankúšik erysima. Musí použiť tie najsmelšie roznožky, drepy, zvraty, polohy, postoje, poskoky, výpady, predklony, chvaty a cviky, aby mohol sadiť, kypriť, dlabať, a plieť medzi malebne urovnanými, no nie práve pevne vsadenými kameňmi svojej skalky.
Pestovanie skalky sa takto zjavuje ako vzrušujúci a vysoký šport. Okrem toho poskytne množstvo radostných prekvapení, keď napríklad v závratnej výške jedného lakťa objavíte v skalke kvitnúce dietky vysokohorskej flóry. Čo vám budem hovoriť, kto si nevypiplal tie všelijaké miniatúrne zvončeky, lomikamene, piesočnice, iberisy a plamienky, a levanduľu a sasanku a rôzne materine dúšky, iris a horec a rožec a trávničku a linariu (nezabúdajte však na aster alpinus, erinus, eroduium a hutchinsiu a paronychiu a aethionemu a nespočetné množstvo iných prekrásnych kvietkov, ako je napríklad petrocalis, lithospermum, astragallus a iné nemenej dôležité, ako sú prvosienky, horské fialky a iné), teda, kto si nevypestoval tieto všetky kvetinky, nepočítajúc mnoho iných (z ktorých uvediem acaenu, bahiu a saginu a cherleriu), ten nech nehovorí o krásach sveta. Lebo nevidel to najľúbeznejšie, čo táto drsná zem v akejsi chvíľke roznežnenia (ktorá trvala iba niekoľko tisíc rokov) stvorila.
* * *
Len pestovatelia skaliek poznajú to sektárske uchvátenie. Áno, lebo pestovateľ skalky nie je iba záhradníkom, ale aj zberateľom. A to ho zaraďuje medzi ťažkých maniakov. Ukážte mu, že sa vám ujala napríklad campanula Morettiana. Príde vám ju v noci ukradnúť, vraždiac a strieľajúc, lebo ďalej bez nej nemôže žiť. Ak je príliš zbabelý alebo príliš tlstý na to, aby vám ju kradol, bude plakať a žobrať, aby ste mu z nej dali aspoň maličký výhonok. Hľa, to máte za to, že ste sa pred ním chvastali svojimi pokladmi.
Alebo sa mu prihodí, že nájde kvetináčik bez menovky, z ktorého vyráža niečo zelenkavého. „A čože to máte tuto?“ vyhŕkne na záhradníka.
„Toto?“ hovorí záhradník rozpačito, „to je nejaký zvonček. Sám neviem, ktorý by to mohol byť…“
„Dajte mi ho,“ hovorí maniak, predstierajúc ľahostajnosť.
„Nie,“ vraví záhradník, „ten nepredám.“
„No, pozrite sa,“ začne dojemne maniak, „ja už od vás beriem tak dlho, povedzte, čože vám to spraví, no nie?“
Po mnohých rečiach, využijúc všetky zberateľské triky a nátlaky, odnáša si konečne pestovateľ skalky tajomný zvonček domov, vyberie mu najlepšie lôžko vo svojej skalke, s nekonečnou nežnosťou ho zasadí a so všetkou pozornosťou, ktorej je táto vzácnosť hodná, ho chodí denne zalievať a rosiť. A zvonček skutočne rastie ako z vody.
„Pozrite sa,“ ukazuje ho pyšný majiteľ svojim hosťom, „to je zvláštny druh zvončeka, však?“ Ešte nikto mi ho nedokázal určiť. To som zvedavý, ako bude kvitnúť.“
„To je zvonček?“ hovorí hosť. „Má to listy skoro ako chren.“
„Kdeže chren,“ namieta majiteľ. Chren má predsa omnoho väčšie listy, a nie také lesklé. Je to určite zvonček. Ale možno,“ dodáva skromne, „že to je species nova.“
Následkom hojnej vlahy rastie dotyčný zvonček rýchlosťou budiacou úžas. „Pozerajte sa,“ vraví majiteľ, „vy ste hovorili, že má listy ako chren. Videli ste už niekedy chren s takými obrovskými listami? Pána jána, to je nejaká campanula gigantea. Tá bude mať kvety ako taniere.“
Nuž, nakoniec ten jedinečný zvonček začne vyháňať kvetný stvol, a na ňom… A je to predsa len chren.
„Počúvajte,“ hovorí hosť po nejakom čase, „kdeže máte ten obrovský zvonček? Ešte nekvitne?“
„Kdeže, ten mi pošiel. To viete, tieto chúlostivé a vzácne druhy – bol to asi nejaký hybrid.“
* * *
Každá záhradnícka príručka vám povie, že „najlepšie je obstarať si kultúry zo semienka“. Ale nehovorí vám, že čo sa týka semienok, príroda má svoje zvláštne zvyky. Prírodný zákon hovorí, že vám buď nevzíde ani jedno zo zasiatych semienok, alebo že vzídu naraz všetky. Človek si vyseje napríklad bodliaky a raduje sa z toho, ako mu semienka krásne vychádzajú. Po čase ich treba rozsadiť, a záhradník sa teší, že má stošesťdesiat hrnčekov s bujnými rastlinkami. Hovorí si, že toto pestovanie zo semienok je predsa len najlepšie. A potom už semenáčiky majú ísť do pôdy. Lenže – čo si má človek počať so stošesťdesiatimi bodliakmi? „Pán sused, nechceli by ste nejakú sadenicu? Je to veľmi dekoratívne, viete?“
Chvalabohu, pán sused si vzal tridsať sadeníc, s ktorými teraz rozpačito behá po záhrade, hľadajúc, kam by ich pichol. Ešte zostáva sused dolu a oproti…
Boh im pomáhaj, ak z nich porasú tie dvojmetrové dekoratívne bodliaky!
(Z knihy Karel Čapek – Zahradníkův rok)
KRESBA – JOSEF ČAPEK
