Nekreslia portréty ani zátišia. Neobkresľujú od seba, nerobia si problémy z nepodarkov. Zahĺbení do seba sa pri hudbe skúšajú vrátiť k detskej spontánnosti a hravosti. Ako by ste namaľovali istotu? A aký tvar má dôvera? Aké farby by ste použili pre ženu a aké pre muža? Čo vo vás evokuje, ak sa povie matka?
Arteterapia
Výtvarné dielne, ktoré fungujú ako arteterapia, čiže liečba umením, vedie Gabriel Wagner. Začal podobne ako viacerí iní vyučovať výtvarné techniky, ale neskôr si uvedomil, že dielne môžu byť aj iného charakteru. Keď učil v škole študentov, dal im za úlohu zachytiť cez nejaký tvar a farbu svoj negatívny zážitok. Neskôr mali pred tabuľou svoje obrázky opísať, aby sa naučili rozprávať o tom, čo cítia a čo chcú vyjadriť.
„Jedno dievča nakreslilo blesk, ktorý bol silnejší ako oblak. Ukázalo sa, že mala brata, ktorý ju každý deň čoraz viac bil. Možno ju doma nebrali vážne,“ spomína Wagner. Ďalší chlapec maľoval pri tomto cvičení len tmavé škvrny. Povedal, že keď naňho otec nakričí, tak kým prejde schodmi do svojej izby, vidí pred očami iba čierne škvrny. Opäť sa mu rozjasní, až keď sa upokojí.
„Niečo máme v sebe, čo sme zažili, a čo mnohokrát nevieme pomenovať. Ak sa pravidelne venujeme maľovaniu, dostáva sa to von,“ tvrdí Wagner. Pri práci sa necháva viesť hlavne svojou intuíciou, ktorá ho vraj nikdy nesklamala. „Študoval som grafiku, moja tvorba bola založená na lineárnych a plošných obrazoch. Potom som začal meditovať, úplne ma to zmenilo.“ Dnes tvoria časť jeho tvorby i dielní mystické obrazy.
Hľadanie pocitov
Prvá hodina sa začína čmáranicami, akoby automatickou kresbou pri hudbe so zavretými očami. „Načmárané linky veľmi pekne vypovedajú o človeku. O jeho konkrétnom súčasnom stave. Ukáže sa napríklad, kto sa pohybuje v uzavretom kruhu a nevie sa z neho vymaniť, alebo má vhodné potenciálne schopnosti na zlepšenie svojho života,“ tvrdí Wagner.
Vlastnú analýzu náhodných obrázkov neberie nijako absolútne: „Je to len môj pohľad.“ Potom nasleduje kreslenie napríklad tém ako rodina, muž či žena. Wagner dáva medzi námetmi aj úplne abstraktné pojmy.
„Kreslenie ma doslova lieči a pri maľovaní som našla samu seba. Naučila som sa celkom ináč pozerať na okolitý svet. Uvedomujem si viac tvarov, viac farieb, viac nádhery a bohatstva 
v prírode,“ tvrdí Mária Matejková, 58-ročná dôchodkyňa z Bratislavy.
S maľovaním začala v iných kurzoch. „Bolo to veľmi užitočné, sama by som sa nevedela pohnúť z miesta. Naučila som sa tam všeobecne platné zásady,” hovorí. Workshop Gabriela Wagnera má však trochu iný charakter. „Netvoríme podľa predlohy, ale zo svojej fantázie, zo svojho vnútra. Sami sa potom čudujeme, čo nám vychádza - často sú to úžasné veci,” hovorí. Podľa Matejkovej sú tieto dielne skutočne terapeutické. „Wagner má ozaj špecifický prístup - dokáže odhaliť, čo v človeku drieme,“ hovorí.
Nemajú čo iné robiť?
Tridsaťdeväťročný Ľuboš Baník je podnikateľom. V jeho reštaurácii mal raz Wagner výstavu svojich obrazov, pri tejto príležitosti sa s ním dal do reči. Dozvedel sa, že robí aj kurzy maľovania pre dospelých. „Najprv som si povedal, že začnem chodiť, keď budem mať v práci pokojnejšie obdobie, ale nakoniec som začal, keď mi bolo najťažšie. Maľovanie je dobré na prestriedanie stresov,“ opisuje Baník.
Pamätá si ešte na prvé reakcie jeho kolegov, ktorí nechápali, o čo mu ide. Pýtali sa ho, či už nemá čo iné robiť, len chodiť do krúžku maľovania. „No už si zvykajú,“ smeje sa. Keď jeho manželka videla, aké výtvory začína nosiť z dielne domov, zapísala sa do kurzu aj ona. Od septembra by sa mal pridať aj jeden ich známy.
Zmeny navodené maľovaním sú v Baníkovom živote vraj veľké. „Boli sme maľovať stromy a úplne vážne hovorím, že odvtedy sa na tie stromy inak pozerám. 
A keď sa dokážete pozerať na svet okolo seba inak, je to pre vás veľká zmena,“ hovorí.
Jeho učiteľ ho chváli, že dokáže v obrázkoch presadiť silnú mužskú energiu. Dvadsaťšesťročná Anna Žákovičová si vyskúšala predtým viaceré kurzy maľovania, nebavilo ju však donekonečna zachytávať zátišia či krajinky. „Mne sedia abstrakcie, ulietanie si v snoch, kreslenie tvarov," hovorí. Vyžíva sa v radostných oranžových, zelených či žltých farbách. Podľa nej vie každý kresliť, len je na svoje výtvory priveľmi kritický. „Toto treba prekonať, povedať si, že to, čo robíte, je úžasné a že každý má svoj prejav,“ povzbudzuje. „Maľovanie teší vnútro človeka podobne ako iné práce rukou. Určite to pomáha aj z psychickej stránky. Posilňuje to istotu a sebahodnotu. Nie každý to možno vycíti, ale v každom z nás to niečo opraví a vyčistí. Farby liečia,“ dodáva.
Amatéri sú vítaní
„Nerád ukazujem ukážky iných obrázkov, aby nebol nikto ovplyvnený,“ hovorí o prístupe k vedeniu svojej výtvarnej dielne pre dospelých jej lektor Gabriel Wagner. Svojim žiakom nikdy nezasahuje do obrázkov, maximálne si zoberie iný papier, na ktorý naskicuje niečo, čo by im mohlo pomôcť. „Keď vidím, že sa niekam vydali, viem ich správne usmerniť, aby bol výsledok krajší a zámer, pre ktorý na moje dielne prišli, bol naplnený k obojstrannej spokojnosti,“ hovorí.
Na prvej hodine možno ešte poniektorí podvedome hľadajú pravítko. Po niekoľkých mesiacoch už kreslia s uvoľnenosťou, ktorá ich samých šokuje. Gabriel Wagner však do kurzu neberie nikoho, kto vie maľovať podľa klasických štandardov. Naopak, vítaní sú tí, ktorí kresliť a maľovať nevedia. Priznáva síce, že si niekedy na prvej hodine z účastníkov svojich kurzov zúfa, ale nakoniec ho často prekvapia úžasnými obrazmi. Deti sú, samozrejme, vo svojich výtvarných prejavoch prirodzene spontánnejšie, ale aj dospelí sa na kurzoch dokážu odviazať. „Obdivujem ich, že už po desiatich 
minútach sa dokážu naštartovať a začať maľovať s veľkým zápalom a nadšením,“ chváli Wagner.
Bez stresu
Wagner radšej hovorí o cvičeniach než o maľovaní obrazov. „Aby z toho nemali moji žiaci stres a aby čo najviac uvoľnili svoj prejav,“ vysvetľuje. Napriek tomu sú niektoré výtvory absolútnych amatérov aj prezentovateľné. Vlani v decembri mali účastníci jeho workshopov dokonca samostatné výstavy obrazov v kultúrnom dome v Bratislave a v Senci.
„V živote som si nemyslela, že by moje diela mohli byť vystavené verejnosti. Bol to pre mňa úžasný zážitok - samotné inštalovanie výstavy aj vernisáž,” hovorí pani Matejková. Svoje obrazy má doma vyvesené, niektoré darovala v rámci rodiny. „Dokonca som už mala aj tri - štyri objednávky,“ teší sa. Predávať svoje obrazy komerčne sa zatiaľ nechystá. Svoj štýl si vraj ešte stále hľadá. „Je to nádherné hľadanie, popritom objavujem samu seba,“ dodáva.
