Mám depku! Zrejme každému z nás táto veta aspoň raz v živote vykĺzla z úst. Často tak vravíme, keď je nám smutno a nič nás neteší.
Smútok pozná naozaj každý, obvykle je dôsledkom nepríjemného zážitku alebo straty niečoho dôležitého.
Depresia je však chorobný stav a príčina nemusí byť zjavná, podmienená objektívnymi okolnosťami.
Pri tomto ochorení dochádza k zmenám hladiny serotonínu a v dôsledku biochemickej nerovnováhy v mozgu vznikajú u pacienta stavy úzkosti, únavy, stráca schopnosť rozhodovať sa, prevládajú negatívne pocity.
Na vzniku depresie sa podieľajú rôzne faktory, biologické príčiny vychádzajú z genetického základu, depresia však nemusí byť dedičná, dedí sa skôr duševná zraniteľnosť.
Či sa depresia vyvinie, závisí skôr od duševnej záťaže a závažnosti problémov u konkrétneho človeka. MUDr. Andrea Heretiková Marsalová z Ambulancie psychiatrie a psychoterapie REA a nemocnice Ružinov hovorí, že „depresia je jedno z najčastejších ochorení.
Môže sa vyskytnúť u kohokoľvek, u niekoho sa vyskytuje opakovane, u niekoho sa objaví len raz, napríklad v záťažovom období (po pôrode, v klimaktériu a pod.)." Upozorňuje, že spúšťačom depresie môžu byť aj niektoré lieky alebo alkohol či nedostatok denného svetla.
Lekári zdôrazňujú, že človek dokáže bez pomoci odborníka zvládnuť len veľmi ľahké formy depresie. Pri ťažších formách je odborná pomoc nevyhnutná.
Podľa štatistík každý siedmy človek, ktorý trpí depresiami, spácha samovraždu. Podľa prieskumov Eurostatu umrelo v roku 2006 v EÚ v dôsledku samovraždy takmer 58 000 ľudí, pričom na následky dopravných nehôd niečo vyše 50 000 ľudí. Prevencia je preto nevyhnutná a dôležité je o tejto téme aj otvorene hovoriť.
Bez liečby to nejde
Neliečená depresia nesie veľké riziko, že u pacienta bude narastať pocit menejcennosti a prehlbovať sa bude aj intenzita myšlienok na samovraždu.
Podľa odborníkov vraj až tretina pacientov s neliečenou hlbokou depresiou umrie v dôsledku samovraždy. Podceňovanie tohto závažného stavu rozhodne nie je namieste.
V prípade človeka so samovražednými úmyslami by ste určite jeho problém nemali zľahčovať ani sa mu snažiť jeho úmysel vyhovoriť s tým, že mu budete hovoriť, že má prečo žiť a že by tak spravil zle svojim blízkym.
Takisto mu nesľubujte, že o jeho úmysle nikomu nepoviete. Chorého rozhodne nenechávajte osamoteného a čo najrýchlejšie vyhľadajte odbornú pomoc.
Smútok či depresia?
Určite sa mnohí pýtajú, ako teda odlíšiť depresiu od bežného smútku. Psychiater MUDr. Ivan André, PhD., zástupca prednostu Psychiatrickej kliniky LFUK a FNsP Bratislava hovorí, že „depresia v prirodzenom zmysle je súčasťou života, a tak, ako je súčasťou života radosť, tak je ňou aj depresia. Odlíšiť, kedy už ide o chorobnú, neprirodzenú, neadekvátnu depresiu nie je samozrejme jednoduché, najmä v prípadoch, ktoré sú hraničné. U mierne vyjadrených chorobných depresií je odlíšenie obtiažne."
Odborník ďalej vysvetľuje že pri depresii má človek okrem smútku, skľúčenosti a nechuti k životu aj celkový telesný chorobný pocit. Aj svoje telo vníma ako bremeno, jeho základné bytie, cítenie je utrpením.
„Človek, ktorý trpí chorobnou depresiou, uvádza aj nepríjemné fyzické pocity v hrudníku, v srdci, väčšinou ľudia tieto pocity lokalizujú do oblasti hrudníka. Je to telesný diskomfort, ktorý sa ťažko definuje. Samozrejme," vysvetľuje psychiater Ivan André, „sú aj iné rozlišovacie znaky, ale tento telesne podmienený stav je jedným zo základných znakov."
Aj psychiatrička Andrea Heretiková Marsalová vysvetľuje, že na rozdiel od bežného smútku je depresia chorobný stav, keď sa objavia aspoň dva z nasledujúcich troch príznakov:
smutná nálada pre jedinca netypická, trvajúca aspoň dva týždne,
strata záujmu a radosti z aktivít, ktoré boli predtým príjemné,
pokles energie, či unaviteľnosť.
Príznaky depresie
strata schopnosti prežívať radosť, pocity beznádeje, stiesnenosti
bezdôvodné pocity viny, sebaobviňovanie,
strata chuti do jedla alebo prejedanie sa,
nespavosť ale aj prílišná spavosť,
nezáujem o intímny život,
problémy s pamäťou a sústredením, spomalené myslenie a reč,
nepokoj, nervozita, nadmerná podráždenosť,
únava, nedostatok energie,
pocit nezmyselnosti života a samovražedné myšlienky.
Buďte ostražití
Psychiatrička varuje, že „ak u blízkeho pozorujeme viac dní smutnú náladu, ktorá sa nemení a nemá zrozumiteľnú príčinu, ak ho nič nebaví a neteší, obviňuje sa, neverí si, prípadne nevie spať, budí sa nadránom, alebo, naopak, nevie ráno vstať, nechutí mu jesť, alebo sa, naopak, prejedá, môže ísť o prejav chorobného stavu.
V súvislosti so smútkom zvykneme skloňovať aj termín melanchólia. Lekárka však vysvetľuje, že „laický termín sa nekryje s psychiatrickým pojmom melanchólie, čo je najťažšia a našťastie menej častá forma depresie."
Zdôrazňuje, že v dnešnej dobe modernej farmakoterapie je, našťastie, depresiu možné účinne liečiť.
„Antidepresíva začínajú pôsobiť po 1 - 3 týždňoch, niekedy treba liek vymeniť za iný, prípadne viaceré kombinovať. Lieky treba užívať aspoň pol roka po upravení stavu, niekedy aj dlhšie, čo je súčasne prevenciou znovuvzplanutia depresie - relapsu," hovorí MUDr. Heretiková Marsalová.
Čo nikdy nerobte
V komunikácii s depresívnym človekom sa v snahe pomôcť mu často dopúšťame chýb. Psychiatrička upozorňuje, že chybou je, ak sa okolie snaží chorého s depresiou rozptýliť, rozveseliť, alebo ho núti do rôznych aktivít, či do prekonania tohto stavu silou vôle.
„Bodré poklepávanie po pleci, so slovami ‚to prejde, len treba bojovať' nepomáha, naopak môže zhoršovať možné pocity viny a zníženého sebavedomia." Samozrejme, nie je dobré stav chorého ani bagatelizovať a prehliadať.
„Na depresiu treba pozerať ako na iné ochorenia, ktoré sa majú a dajú liečiť, za ktoré nemôžeme, a ktoré môže postihnúť hocikoho," hovorí lekárka. Takisto upozorňuje, že silou vôle a správnou životosprávou - pobytom vonku, otužovaním, pohybom, striedaním aktivity a oddychu a pod., sa dá prekonávať ,,depka", zlá nálada, rozmrzenosť, lenivosť a pod., nie však depresia. Depresiu treba liečiť.
„Okrem liekov (antidepresív) má svoje dôležité miesto psychoterapia, pohybová aktivita, pracovná terapia a pod. Dôležité je správne načasovanie a individuálny prístup. To, čo môže na začiatku škodiť, neskôr je vhodné a pomáha," vysvetľuje psychiatrička.
