Pán Jurenko, predavač pančúch v mestskej tržnici (bývalý stolár) prišiel s inzerátom v jednej a s fľašou vodky v druhej ruke, za výborným kamarátom a susedom, pánom Štolbom (bývalý údržbár v bývalom ONV, teraz predavač bicyklov tiež v mestskej tržnici).
Pán Jurenko predostrel inzerát, otvoril fľašu a víťazoslávne sa díval na kamaráta.
„5000 eur, to je vyše 200 000,“ povedal, „každému čistého po stotisíc, čo ty na to?“
Pán Štolba obom nalial.
„Mám to premyslené,“ pokračoval pán Jurenko, „pamätáš, keď sa rušil starý Gottwaldov park a povyhadzovali tie hojdačky a lavičky? Čosi z toho som si dal do záhrady. Aj nejaké staré foršne mám. Ja dám všetko do poriadku, ty to natrieš nanovo, urobíš okolo toho papierovačky a každý máme po stotisíc. Nepovedz mi, že je pre teba problém zohnať pár kíl farby a zosmoliť pár strán.“
Pán Štolba prikývol, že to veru pre neho nie je problém a zamyslene pokračoval:
„Mám v garáži nejaké farby, čo som si doniesol ešte z ONV … len už neviem, či sú na drevo. Možno sú na kov.“
„No tak pár škatúľ kúpime!“ veľkoryso uzavrel tému pán Jurenko. Po chvíli buchol päsťou do stola:
„Čo myslíš, čo je pre EÚ nejakých 5000 eur?! Hádžu nám omrvinky! A my aby sme sa pre nich zodrali pre nejaké hojdačky za mizerných stotisíc! Pozri sa na našich politikov … oni berú milióny … čo milióny … miliardy!“
Pán Štolba pritakal: „Veru, politika je jedno svinstvo, veľké svinstvo! A všetci sú rovnakí.“ Pán Jurenko sa zrazu rozosmial: „Vieš čo, dostal som skvelý nápad: nazveme to Park EÚ. Tam sa z toho všetci idú od radosti zblázniť, ak má niečo v názve EÚ.“
Pán Jurenko s pánom Štolbom si spokojne štrngli.
V dome č. 6. na Ulici P. O. Hviezdoslava sa dlho do noci svietilo.
Pripravoval sa projekt: „Dôstojne!“.
DANIELA KAPITÁŇOVÁ
KRESBA - FERO GULDAN
