Základné požiadavky na organizáciu priestoru, úspornosť a energetické kritériá boli vopred dané.
FOTO – ARCHÍV ATELIÉRU
KOBÁK
– VITKO
Domy na pôdoryse sú navrhnuté pozdĺž umelého kanála. Slovenský dom však nie je jediný chýbajúci. Svoj si nepostavili ani Nemci, Angličania, Taliani či Gréci. FOTO – ARCHÍV
Zámer postaviť obytný dom, ktorý môže stáť na ktoromkoľvek mieste v Európe a pritom vyhovovať aj miestnym podmienkam, je výsostne globalistický. Popri tom však veľmi úzko súvisí s ekológiou, energetickou nenáročnosťou a s myšlienkou trvalo udržateľného života. Či môže čosi podobné vzniknúť aj v slovenskej dielni, sme sa opýtali architektov Kornela Kobáka, Petra Vitku a Imricha Pleidela, ktorí sa zúčastnili švédskeho projektu BO 01 a navrhli do Európskej dediny v Malmö slovenský dom.
Ako by ste charakterizovali váš nerealizovaný projekt?
„Projekt European Village (Európska dedina) bol pre nás príležitosťou priameho porovnania stavebníctva a architektúry zúčastnených európskych krajín. Našou úlohou bolo naplniť zadanie organizátorov výstavy a navrhnúť „slovenský“ rodinný dom. Dom mal byť postavený na úspornej rozlohe 90 metrov štvorcových na pozemku širokom 10 metrov, nešlo teda o štandardný rodinný dom, ale ani honosnú mestskú vilu. Objekt sme v zmysle zastavovacích podmienok navrhli ako trojpodlažný a tomu sme prispôsobili aj radenie vnútorných priestorov. Keďže domy tvorili takmer radovú zástavbu a každá stavba v Európskej dedine mala svojho cudzokrajného architekta, bolo potrebné v mnohých detailoch navzájom návrhy koordinovať.“
Čo si možno predstaviť pod projektom, ktorý mal vyhovovať tunajším aj švédskym kritériám?
„Hlavná myšlienka vyplývala z energetickej úspornosti a ekologickej vhodnosti stavieb, lebo to je dnes nutné riešiť všade na svete. Dostali sme napríklad striktnú hornú hranicu energetickej bilancie na meter štvorcový kompletne v celom dome. Niekedy sme boli sami prekvapení, do akej miery sa švédske požiadavky líšia od našich. Napríklad minimálne plošné štandardy sú nižšie ako u nás, Švédi sú zvyknutí na kompaktnejšie a menšie priestory. Naše panelákové domy sú rozlohou často väčšie.“
Nemali ste pocit, že kritériá boli príliš obmedzujúce?
„Samozrejme, doma nie sme zvyknutí stretávať sa s požiadavkou na minimálny objekt a minimálny program.
Každá zúčastnená krajina sa s energetickými normami a obmedzeným výberom materiálu vysporiadala svojsky. Švédmi sa však určite oplatí inšpirovať – vracajú sa k izolovaniu smolou, nepoužívajú PVC, majú radi drevo, kameň.“
V čom ste mali voľnosť?
„Ak sme dodržali okrem spomínaných noriem aj organizátormi predpísané zastavovacie podmienky, a tiež ďalšie kvalitatívne i kvantitatívne požiadavky, mohli sme sa voľne pohybovať v našich predstavách.“
Bolo vaším zámerom vtlačiť projektu aj „slovenskú pečať“?
„Ťažko o tom hovoriť s odstupom času, veď myšlienka je stará už vyše dvoch rokov. Keď sme začali rozmýšľať, čo za daných podmienok ponúknuť, nebolo ľahké stanoviť, z akých koreňov má obytný dom vzniknúť. Popri „slovenskosti“, od ktorej sme sa chceli odraziť, sme sa snažili vyhnúť nejakému falošnému lokálpatriotizmu, čisto folklórnym inšpiráciám. Chceli sme, aby z domu bolo cítiť jeho historické zázemie, ale aby bol zároveň plnohodnotne viazaný na súčasnosť.“
Brali ste to viac ako umelecké dielo alebo skôr ako konzumný projekt?
„Od začiatku sme si uvedomovali, že výsledok našej práce by mal byť dobrou a funkčnou architektúrou a pôsobivým výstavným exponátom zároveň.“
Neodvádzalo vás to príliš od samotného zmyslu stavby?
„Áno, ale vedeli sme, že vďaka daným kritériám sa „uletieť“ jednoducho nedá. Dokázali sme definovať kvalitu a charakter nášho exponátu a zvolili sme mestský dom, ktorý má na Slovensku veľmi bohaté tradície – od meštianskych gotických a renesančných domov až po funkcionalistické mestské vily. Chceli sme zachytiť proces vývoja týchto domov a ponúknuť jedinečný projekt, ktorý vychádza z architektúry, na akú sa ľudia chodia pozerať do Bardejova, Levoče či Štiavnice. Úzka parcelácia a výškové regulatívy k tomu priam nabádali. Navyše, v škandinávskych krajinách tento typ zástavby nie je bežný.“
Nebolo by jednoduchšie hodiť pár typov mestských domov do počítača a dať si z nich namixovať jeden?
Niekoho by to mohlo napadnúť, ale toto sme naozaj neskúšali. Vedieť, prečo treba napríklad posunúť okno o päť centimetrov, to nie je vec počítača, ale cit architekta, podložený niečím úplne iným ako algoritmickým myslením. Kompozícia je dobrá vtedy, keď je viac ako len algoritmická. Náš princíp nie je opakovateľný a desať takýchto domov by vedľa seba určite nemalo stáť.“
Považujete tento projekt v rámci vašej každodennej práce za mimoriadny?
„Keďže dnes sa už neprojektuje toľko „do šuflíka“ ako kedysi, netrápi nás, že to nevyšlo. Myslíme si, že dôležitejšie je zamerať sa dnes skôr na aktuálne projekty. Napriek všetkému však musíme priznať, že aj keď sa relatívne malý projekt v Malmö nezrealizoval, bol na podnety veľmi bohatý. Museli sme spoznať prostredie a rozmýšľať v iných súvislostiach, dostať ich do nášho kontextu a zároveň vniesť do práce aj niečo osobité.“
Čo vás oslovilo najviac?
„Určite to bola myšlienka urbanistického rozvoja, atraktívne stvárňovaného v detailoch i v celkovom dojme. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, že architektúra sa nemusí vždy uberať komerčným smerom. Stačí päť druhov trvácneho, recyklovateľného materiálu a trocha rozumu, a nemusia sa stavať len sofistikované „flexibilné“ stavby, ktoré príliš rýchlo starnú. Mimochodom, v rámci výstavy sa tu prezentovali aj dánske, švédske a fínske byty. Boli vynikajúco urobené. Pre Švédov boli síce, podľa ohlasov, príliš nad pomery, ale nás prekvapili predovšetkým svojou racionalitou a čistotou konceptu.“
Kto je zodpovedný za zlú architektúru u nás?
„Tradícia kvalitnej architektúry je u nás veľmi silná. Nedá sa však spoliehať na to, že dobrú architektúru a energeticky úsporné riešenia budú forsírovať investori. Na to je potrebná fungujúca občianska spoločnosť a kontinuita.“
A čo môže pre to urobiť architekt?
Rozmýšľať predtým, než položí ceruzku na papier.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
