Tridsaťsedemročná Alena žije s epilepsiou už takmer dvadsať rokov. Jej príbeh je o to tragickejší, že má tú najťažšiu formu a že jej túto chorobu spôsobil vlastný manžel, ktorý ju surovo tĺkol. Útla žena váži necelých 50 kíl. Nemá na tele kúsok miesta bez jazvy. Ak nemusí, krátke rukávy ani v lete nenosí. Práve čakala druhé dieťa, keď jej muž otĺkol hlavu o stenu tak, že ju suseda našla ležať v kaluži krvi.
Ešte netušila, že úraz bude mať doživotné následky. Netušili to ani lekári. Prikázali jej, že akonáhle začne mať bolesti hlavy či závraty, neodkladne musí prísť na vyšetrenie.
Zranenia hlavy, porážka a genetické poruchy spôsobujú podľa neurológov viac ako tretinu všetkých prípadov epilepsie.
Ešte nemala tridsať a musela ísť do trvalej invalidity. S diagnózou G 40 - najťažšími epileptickými záchvatmi. Diagnóza bola neúprosná a neodvratná. Po úraze bol silno porušený mozog.
„Je to život-neživot. Nikam nemôžem ísť sama, nič nemôžem robiť. Neviem, kedy to na mňa príde. Pamäť mi vynecháva. Všetko si zapisujem, aj keď idem do obchodu na drobný nákup. Spočiatku ma nikto neupozornil, čo mám robiť a čo nesmiem. Napríklad ani žehliť.“
Keď sa raz dcéra vrátila domov zo školy, našla mamu na zemi krvavú a popálenú. Žehliaca doska aj žehlička boli na zemi, z linolea sa dymilo, páchla spálená guma. Opäť pobyt v nemocnici, transplantácia kože z nohy na popálenú ruku, opäť pribudli ďalšie jazvy.
Neraz ju susedia našli ležať na schodoch, krvavú a skrútenú.
Abnormálny elektrický výboj v mozgu počas záchvatov prirovnávajú odborníci k búrke v prírode.
Epileptické záchvaty, ktorých bolo čoraz viac, Alene naozaj prevrátili život naruby. Z relatívne pokojných dní samá búrka. Záchvaty padúcnice mala každý deň osem až dvanásť ráz.
„Netušila som, aké je to zlé. Prosila som doma dcéry, aby ma nafilmovali, nech viem, čo to znamená. Tvrdili, že nemôžu, že by ma to položilo.“
Jej malé dcérky sa museli vyrovnať s tým, že mama už nikdy nebude zdravá. V noci stávali k chrčiacej mame, utierali jej sliny z úst, zabezpečili jazyk proti zapadnutiu, tíšili ju a preberali. Nebol to najkrajší pohľad, mama kričala, vykrúcalo jej ruky, niekedy sa pomočila.
Záchvaty si nevyberajú. „Zobrala som dcéry do cukrárne, že si troška osladíme život, a dostanem záchvat. Ideme domov električkou a príde to. Dievčatá sa museli vyrovnať s najrozličnejšími reakciami. Ľudia vedia byť zlí. Čo to máte za nadrogovanú mater, pýtali sa dievčat, keď ma kriesili. Keď som padla na ulici, kričali na ne, čo ju nedáte do ústavu, nech sa lieči? A ony im ešte vysvetľovali. Naša mamina nepije, ona je chorá,“ hovorí s trpkosťou Alena, ktorá nemôže zjesť ani jediný bonbón, kde by bola kvapka alkoholu.
Dcéry museli zamknúť všetky nože, nožnice, žehličku.
„Nemohla som vlastne nič. V jeden deň som povysávala, umyla linku a čo teraz? Začala som lúštiť krížovky, ale čo je to za život?“
Nespočetne veľa ráz sa prebrala dobitá, telo má stále samé modriny. Keď pred rokom čistila zeleninu, dostala silný záchvat a preletela cez sklenené dvere. Dnes má v byte všetky drevené. „Hlavu mám šesťkrát zašitú, ústa mi zašívali, zub mám odbitý, prsty popálené, nohy, brucho celé dorezané. Keby nakrúcali horor, ani ma nemusia maskovať.“
Napriek tomu sa necíti nešťastná. Tvrdí, že má úžasné dcéry a dokonca si našla aj partnera. Len tá práca jej chýba…
(uj)
