Veci sa majú trochu inak. Predovšetkým my, záhradníci, chceme mať anglický trávnik, zelený a hustý ako koberec, trávnik dokonalý, trávnik bez poškvrny, zamatovú lúčku, hladkú ako stôl.
No a zjari zisťujeme, že tento anglický trávnik pozostáva z akýchsi lysín, púpav, ďateliny, hliny, machu a niekoľkých tvrdých zažltnutých trsov trávy. Musí sa to najprv vyplieť. Začíname teda plieť všetku nepríjemnú burinu, nechávajúc za sebou pôdu pustú, udupanú a takú holú, ako by na nej tancovali murári alebo stádo zebier. Potom sa to zaleje a nechá sa to na slnku rozpukať. Vzápätí sa dohodneme, že sa to musí predsa len pokosiť.
Neskúsený záhradník sa po tomto rozhodnutí zoberie a chodí po najbližšej periférii, až kým nenájde na holej stráni babku s vychudnutou kozou, ohryzujúcou hloh alebo sieť tenisového ihriska.
„Babička,“ hovorí záhradník prívetivo, „nechceli by ste peknú trávičku pre vašu kozičku? Mohli by ste jej u mňa nakosiť, koľko by ste chceli.“
„A čo mi za to dajú?“ povie babička po chvíľke uvažovania.
„Dvadsať korún,“ povie záhradník a vracia sa domov, že bude čakať na babičku. Ale babička neprichádza. Tu si záhradník kúpi kosu a brúsku a vyhlási, že sa nebude nikomu prosiť a pokosí si svoju trávu sám. Lenže či je tá kosa taká tupá, alebo mestská tráva je taká tvrdá, alebo čo, skrátka tá kosa neberie. To sa musí každé steblo vziať za konček, natiahnuť a s veľkou silou tou kosou dolu pretnúť, pričom sa obyčajne vytrhnú i korienky. Krajčírskymi nožnicami to ide podstatne rýchlejšie. Keď konečne záhradník ostrihal, ošklbal a spustošil svoj trávnik, ak to vôbec šlo, zhrabal z toho predsa len nejakú kôpku sena. I zobral sa a šiel zase hľadať babičku s kozou.
„Babička, hovorí medovým hlasom, „nechceli by ste si odo mňa odniesť nošu sena pre vašu kozičku? Je to pekné, čisté seno…“
„A čo mi za to dajú?“ povie starká po dlhšej úvahe.
„Desať korún,“ vyhlási záhradník a beží domov čakať na babičku, ktorá si má prísť pre seno. Predsa je škoda takého pekného sena, no nie?
Nakoniec sa toho sena ujme smetiar, ale musí dostať korunu. „To viete, šéfe,“ hovorí, „my to nemáme brať na voz.“
Skúsenejší záhradník si jednoducho kúpi kosačku. To je také čosi na kolieskach, rachotí to ako strojná puška a keď sa s tým jazdí po tráve, stebielka lietajú. Hovorím vám, to je radosť. Keď príde taká kosačka do domu, bijú sa všetci členovia rodiny, od dedka až po vnuka o to, kto bude kosiť trávu. Taká vám je to zábava rachotiť a kosiť bujný trávnik. „Pusťte,“ vyhlási záhradník, „ja vám ukážem, ako sa to robí.“ Načo sa rozbehne po trávniku s obratnosťou strojníka aj oráča zároveň.
„Teraz zase ja,“ domáha sa druhý člen rodiny.
„Ešte kúsok,“ trvá na svojom práve záhradník a znovu sa rozbehne. To je prvá slávnostná kosba.
„Počúvaj,“ hovorí po čase záhradník druhému členovi rodiny, „nechcel by si vziať stroj a pokosiť trávu? Je to veľmi príjemná práca.“
„Ja viem,“ hovorí ten druhý vlažne, „ale ja dnes akosi nemám kedy.“
(Z knihy Karel Čapek -
Zahradníkův rok)
KRESBY – JOSEF ČAPEK
