Katka a Aleš Zlochovci s týždňovým kocúrikom – najmladším členom rodiny.
obdivuje jeho zvláštnu faunu a flóru, úprimne si váži pocit slobody, spomenie si na romány Ruda Slobodu či na „koniec sveta“, ktorý na tomto mieste zvečnil Martin Šulík vo filme Orbis Pictus. Bola to možno jedna z prvých dedín, ktoré začali Bratislavčania postupne obývať, keď opúšťali veľkomestské sídliská. Tak sa sem dostali aj manželia Zlochovci koncom šesťdesiatych rokov. Pre Katku – biologičku – je to miesto na jej prácu ako stvorené. Výtvarník – remeselník Aleš Zlocha tu potichu, už 33 rokov, koketuje so štyrmi živlami – zemou, ohňom, vodou a vzduchom. Pod jeho rukami tu ožívajú sviečky všetkých farieb, tvarov a veľkostí, aby prinášali do domácností nielen krásu pre oko, ale aj svojskú atmosféru, svetlo a teplo.Tri brezy, ako sa dozvedáme, merajú v rodine čas. Každá z nich bola vysadená pri narodení jedného potomka, preto sú rovnako staré ako Barbora, Jozef a Zuzana. „Nasledovali sme mnohých našich priateľov a známych, ktorí sa sem prisťahovali skôr ako my, a všetci v jednom roku,“ spomína Aleš Zlocha. „V paneláku nám bolo tesno. Keď sme tu potom párkrát boli na návšteve, slovo dalo slovo a kamaráti nám pomohli vybrať chalupu.“ Potom to už išlo veľmi rýchlo. Za domom z roku 1957, stojí ešte staršia, asi storočná chalúpka, ktorú Zlochovci po čase odkúpili a zariadili ju ako dielňu na výrobu sviečok. Dvor je už celé roky tradičným miestom stretnutí s priateľmi.
Márnosť nad márnosť
Pán Zlocha ako vedúci výroby v Inchebe roky inštaloval reprezentačné výstavy, čo mu poskytovalo možnosti cestovať do zahraničia. Svoju prácu však považoval trochu za márnosť nad márnosť: „Výstava sa dlho pripravuje, trvá štyri dni a potom sa rozoberie. Zo začiatku som z toho býval nespokojný, lebo som považoval robotu, ktorá vyžaduje veľa námahy a materiálu, za zbytočnú. Bola to vždy štátna reprezentácia, ktorá nehovorila o inom, iba o politike a jej megalomanských manieroch. Skončil som v januári 1989, pretože som dostal ponuku z Rakúska na predaj sviečok, ktoré vyrábam už vyše tridsať rokov.“ Aj s nimi je to vraj podobne ako s výstavami: majú krátku životnosť. Vyrobia sa, zapália a potom zhoria. Ale práca s nimi je krásna.
Prvá sviečka prišla na svet na Vianoce 1968. „Veľmi sa mi páčila vôňa živice a parafínu v Gumonke, kde som povinne brigádoval počas štúdia na gymnáziu,“ hovorí Aleš. „Tam som sa priučil všetkým potrebným prácam.“ Sprvu pán Zlocha vyrábal sviečky len pre vlastné potešenie a pre kamarátov. Postupne ho remeslo začalo živiť, a od roku 1990 sa stará o obchod, distribúciu, výrobu aj dizajn. Rodina sa zapojila sama.
Inšpirácia v prírode
„V prírode nájdete tisíce tvarov, ktoré vás môžu nadchnúť,“ hovorí pán Zlocha. To je však len začiatok dlhej pracovnej tortúry, na konci ktorej je estetický doplnok domácnosti. Výroba sviečky je veľmi prácna a krehký materiál potrebuje citlivú opateru. Na to však u nás dbá máloktorý predajca. „Veľmi sa mi páči dôvera, ktorú mi preukazujú v zahraničí a ktorá u nás existuje len ojedinele. Mám šťastie, že na to nie som odkázaný, no mrzí ma to,“ konštatuje Aleš Zlocha. Jeho posledným úspešným modelom v zahraničí bola plávajúca sviečka v tvare javorového listu. Vo farebnosti sa prispôsobuje módnym trendom, v tvaroch dôveruje prírode a geometrii. Sviečka dáva možnosť urobiť originálny objekt do interiéru aj exteriéru.
Ako vznikla prvá sviečka
Keď sa Zlochovci do domu nasťahovali, vymenili iba starý drez v kuchyni, bojler a vymaľovali. Až keď sa narodili deti, začali rozmýšľať o prestavbách. „Prvým mojím „kšeftom“ boli sviečky na Bratislavskú lýru v roku 1970,“ spomína Aleš Zlocha. „Dostal som vtedy päťtisíc korún, za ktoré som chcel prestavať podkrovie. Aj keď to bola vtedy slušná suma, kamaráti ma veľmi rýchlo vyviedli z omylu.“ Až keď boli na svete deti, sen sa stal skutočnosťou a pán Zlocha si podkrovie konečne urobil – úplne sám. Získal veľký priestor v rozlohe takmer sto metrov štvorcových. Trámy a pôvodné podkrovné výklenky poslúžili domácim na rozčlenenie priestoru. Deti majú jednu veľkú miestnosť, rozdelenú na tri trojmetrové kóje, v ktorých má každý z nich svoj pracovný a spací kút. Pán Zlocha vsadil do vstupnej haly veľké okno, pod ktorým zariadili študovňu a čitáreň.
Na starých základoch
Do zariadenia domácnosti pod rukami majstra Zlochu postupne pribúdali postele, knižnica a ďalší nábytok. Všetko, čo vyrobil, vydržalo dodnes. Pôvodnú krytinu na dome ponechal, kúpil nové okná a postavil betónové točité schodisko. Schodov je tridsaťjeden a prichádzali na svet deň za dňom počas jedného mesiaca. „A v prvý deň nového mesiaca prišla na svet sviečka, ktorá dostala tvar schodiska,“ upozorňuje pán Zlocha na dôležité súvislosti. „Vždy ma to fascinovalo, a sviečka má dodnes najväčší úspech.“ Má tvar špirály, v ktorej sa spája aj štvorec, aj kruh, rovnako ako v schodisku. Odzrkadľuje prirodzenosť, presnosť a poriadok v časovej aj priestorovej následnosti, všetko, čo má v sporiadanom živote veľkej rodiny svoj zmysel.
Dom je postavený na starých základoch, v ktorých nemalú úlohu zohrala kamenná klenbová pivnica. Kým nebola zriadená dielňa, slúžila ako pracovný priestor.
Kompromisy a obrázky
Dve záhrady sú doménou manželky Katky. Pre rodinu boli okrem radosti aj nevyhnutnosťou, pretože si v nej všeličo mohli dopestovať sami. Kým predtým sa starali skôr o ovocie a zeleninu, dnes v nej majú stále viac kvetín a liečivých rastlín. Katka sa im venuje spoločne s dcérou Barborou, ktorá kráča v maminých šľapajách.
Pán Zlocha tvrdí, že staré netreba nahrádzať novým za každú cenu. „Myslím si, že treba vyčkať dovtedy, kým je zmena potrebná, a nie silou mocou chcieť niečo zdokonaľovať.“ Pôvodná palubovka na prízemí domu má 50 rokov a naozaj nie je dôvod ju meniť. Kvalitné drevo a vynikajúca výdrž zabezpečujú pocit istoty a pripomínajú všetko, čo dom prežil. Aj dlážka v kuchyni z tehlových kachličiek má svoju pôvodnú tvár vo vynikajúcom stave. Steny všetkých izieb sú obvešané obrazmi mnohých slovenských výtvarníkov. „Sú to výsledky mnohých stretnutí s priateľmi v 70. a 80. rokoch,“ spomína si Aleš Zlocha. Každý z nich – Otis Laubert, Dano Fišer, Jozef Jankovič, Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Dežo Tóth a mnohí ďalší – zanechali v dome kúsok zo svojich období života.
Keďže je Aleš Zlocha Bratislavčan a manželka pôvodom z habánskeho rodu, Devínska Nová Ves sa stala najlepším kompromisom pre obe strany. „Miesta je dosť, a hádam tu niektoré z detí ostane,“ tajne dúfajú rodičia troch dospelých detí, ktoré sa postupne rozlietajú do sveta s jasnou istotou, že na svete je miesto, kam majú možnosť kedykoľvek sa vrátiť.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – AUTORKA
