Prvá pracovňa Ingvara Kamprada je súčasťou muzeálnej expozície.
„Robím tu už štyri roky a konečne začínam mať pocit, že do toho vidím. Práca je úžasná, ale určite tu neostanem navždy,“ hovorí Sigga. Nevie, kedy odíde, no už dnes sa teší na svoju firmu na Islande a v Taliansku.
* Tu sa pod tlakom prísnych parametrov rodí podoba všetkého, čo je určené zákazníkovi.
SIGGA HEIMISOVÁ je pôvodom z Islandu. Vyštudovala v Miláne a v rodnej krajine si otvorila vlastné štúdio. Od roku 1998 je jednou z deviatich skalných dizajnérov obrej nábytkárskej firmy. Žije a pracuje v maličkom švédskom meste Almhult. Presne sem totiž siahajú korene Ikea, starej vyše 50 rokov.
Ako sa vám žije v kolíske firmy?
„Priamo do Älmhultu som sa presťahovala pred štyrmi mesiacmi, lebo sa mi už nechcelo dochádzať. Je to malé mestečko pánu bohu za chrbtom a okrem Ikea tu vlastne nič nie je. Pomaly sa snažím zvykať si na to, že na ulici stretávam stále tých istých ľudí a že nemá význam pýtať sa ich, kde pracujú.“
Navštevujete dizajnérske školy po celom svete. Čo je zmyslom spolupráce so študentmi?
„Myslím si, že to je pre nich aj pre nás zaujímavá skúsenosť. Oslovujeme väčšinou študentov posledných ročníkov a ak majú záujem, zadávame im tému, ktorá je pre nás práve aktuálna. Potom rozhodujeme o tom, či ich nápad použijeme, alebo nie. Škola zase rozhodne, či návrh predá nám, alebo ostane jej vlastníctvom, či vlastníctvom študenta-autora.“
Aká dlhá je cesta od vášho návrhu k zákazníkovi?
„Obyčajne trvá dva až tri roky. Je to pre mňa dosť dlhá doba.“
Kedy pre vás vec, ktorú navrhnete, zostarne?
„Výkresy z môjho posledného návrhu mi už dnes pripadajú zastarané. Stalo sa mi dokonca aj to, že som celkom zabudla na produkt, ktorý som kedysi navrhla.“
Netrápi vás to?
„Nezaoberám sa tým. Musím si uvedomovať, že to, čo navrhnem, nebude zrealizované hneď. Niekedy by to človek rád popohnal, lenže celý proces si vyžaduje veľa postupných krokov. Práve preto považujem za dôležité pracovať s mladými dizajnérmi, ktorí majú svieže, zaujímavé nápady a vedia veľa o nových materiáloch a trendoch.“
Čo vás najviac obmedzuje?
„Musím myslieť napríklad na to, že všetky navrhnuté produkty musia byť čo najskladnejšie. Často je totiž preprava oveľa drahšia ako samotná výroba. Ďal-ším hľadiskom je životné prostredie. Pri navrhovaní nemôžem počítať s využitím chrómu ani PVC. Naposledy som chcela použiť iba maličké nálepky, ale ani tie neprešli.“
Máte k svojim návrhom vôbec nejaký vzťah?
„Všetko závisí od toho, ako sú všetci ostatní spokojní s výsledkom. Niektoré produkty musia prejsť takým množstvom zmien, že výsledok nakoniec nemá veľa spoločného s pôvodným návrhom. Ak to dospeje do fázy, že sa s tým dizajnér už nemôže stotožniť, je lepšie radšej od autorstva odstúpiť.“
Aké produkty navrhujete najradšej?
„Flexibilný nábytok, ktorý možno obmieňať podľa vlastných predstáv a podľa možností daného priestoru. S priestorom v domácnosti dnes zápasí mnoho ľudí.“
Neodrážajú veci, ktoré dizajnujete, trochu aj váš spôsob života?
„Iste. Práca každého dizajnéra je tu niečím charakteristická. Mne sa momentálne najlepšie navrhujú veci, ktoré sú vhodné pre jedného človeka s menším bytom.“
A ako vyzerá váš byt?
„Zbieram antické kusy nábytku - špeciálne vo Švédsku možno veľmi ľahko nájsť štýlový nábytok za málo peňazí. Okrem toho mám doma niekoľko prototypov z vlastnej dielne. Originál si občas rada nechám.“
Je nejaký rozdiel medzi islandským a škandinávskym spôsobom života?
„Rozhodne sa nedajú hodiť do jedného vreca. Moja priateľka z Talianska má úplnú pravdu, keď mi hovorieva, že Islanďania sú Sicílčania zo severu. “
Ktorý dizajn je lepší - taliansky alebo univerzálny „ikeácky“?
„To je ťažké zhodnotiť, sú to dva odlišné spôsoby myslenia. Talianske firmy obdivujem, pretože sú kvalitné a robia úžasné veci. Žijú svojimi produktmi a každý vnímajú ako svoje najväčšie dielo. Žiadny nepustia „von“, kým si nie sú istí, že naň môžu byť maximálne hrdí. A Ikea má veľmi silnú, ale inú filozofiu. Verí tomu, že ponúka tovar pre všetkých a chce, aby si z jej produktov mohol vybrať každý, bez ohľadu na to, aký má príjem.“
Ako by ste rozlíšili napríklad potreby Švédov a Talianov?
„Veľa môže ovplyvniť už samotná klíma krajiny. V južnej Európe žijú ľudia viac vonku, mimo bytu a väčší dôraz sa kladie na záhradné zariadenie. Naopak, vo Švédsku sa predáva oveľa viac vankúšov, diek či sviečok. V Číne zase vyrábame kratšie postele. A v Amerike treba rešpektovať väčšie rozmery posteľnej bielizne.“
A v čom sú si ľudia podobní?
„Vo svojom každodennom živote. Máme celý tím ľudí, ktorý sa zaoberá iba tým, ako ľudia žijú, aké trendy ich inšpirujú a akými sa chcú nechať inšpirovať. Všade sa nosia iné tradície. Usilujeme sa vybrať z nich vždy to najvhodnejšie. Náš tovar je v podstate všade rovnaký, iba sortiment je obmedzený podľa dopytu.“
Nezdá sa vám, že trendy, ktoré ponúkate, podliehajú myšlienke unifikovaného bývania?
„My sa sústreďujeme predovšetkým na rôzne typy bývania. Momentálne je to bývanie s deťmi. Reagujeme napríklad na to, že mnoho detí dnes žije iba s jedným rodičom a na malom priestore, alebo sú s rodičom iba cez víkendy.“
Tým akoby ste podporovali rozdelenie rodiny.
„Iba odpovedáme na potreby, ktoré vývoj prináša. Švédsko je predsa krajina, ktorá je založená na veľkej podpore rodiny a školstva. Z toho vychádzame.“
Ale tiež je tu vysoká rozvodovosť, nie?
„Myslím si, že sa týka hlavne veľkých miest, a to rovnako tu ako aj v iných krajinách. Napríklad v Štokholme viac ako 50 percent bývania tvoria osoby žijúce celkom samostatne alebo s dieťaťom. No a v New Yorku takto žije až 70-80 percent ľudí. My im hovoríme mestské rodiny.“
Ako dlho vydrží dizajnér pracovať pre jednu obrovskú firmu?
„Každý sa chystá ostať tu maximálne jeden-dva roky, ale väčšinou sa to predĺži. Traja z deviatich ,in-haus‘ dizajnérov pracujú priamo tu už vyše dvadsať rokov, asi 80 ich pracuje externe.“
Aký je váš vzťah k šéfovi Ingvarovi Kampradovi?
„Je to zvláštny človek. Rešpektujem a vážim si ho, tak ako všetci ostatní.“
Ako vnímate jeho fašistickú minulosť?
„On sa ňou už nezaoberá a my tiež nie. Od politiky sa dávno dištancuje, firmu vybudoval dôsledne na demokratickom princípe.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
