Zrejme niet človeka, ktorý by nemal na tele aspoň malú jazvu, napríklad po drobnej nehode v detstve. Niektoré jazvy však môžu pripomínať aj omnoho závažnejšie udalosti – napríklad operáciu alebo pôrod cisárskym rezom. Ide o nebezpečnú infekciu, ktorú vyvoláva baktéria Clostridium tetani. Spóry tejto baktérie žijú v pôde. Ak sa dostanú do rany, začne sa v poškodenom tkanive množiť a zároveň uvoľňovať toxickú látku, ktorá spôsobuje kŕče a ochrnutie svalstva. Prevenciou tetanu je očkovanie. Vykonáva sa v detstve tromi injekciami v presne určených intervaloch. V dospelosti je potrebné preočkovanie.
Sú jazvy, ktoré sú menej nápadné a v podstate sa nám môžu aj páčiť, môžeme ich vnímať ako svojráznu ozdobu. Zvlášť mužom môžu jazvy dodať viac sexepílu a zvýrazniť ich mužnosť. A na niektoré dámy môže taká jazva na mužskom tele pôsobiť priam ako afrodiziakum.
Nájdu sa dokonca aj takí, ktoré si nechávajú na svojom tele pomocou rôznych techník vytvárať jazvy ako ozdoby. Táto metóda sa nazýva skarifikácia – jazvenie, a výsledkom je kolekcia jaziev, ktoré zdobia kožu podobne ako tetovanie alebo piercing.
Naše staré mamy liečili jazvy podľa jednoduchých receptov. Používali napríklad obyčajnú bravčovú masť, ktorou natierali, a tak zjemňovali samotnú jazvu aj okolitú kožu, alebo jazvy natierali bylinnými extraktmi či olejčekmi. Takéto spôsoby však určite nie sú univerzálne a všemocné. Najvhodnejší spôsob liečby vám poradí dermatológ.
Prečo jazva vznikne
Ľudská koža je najväčším orgánom a plní viacero funkcií. Zároveň však býva aj najčastejšie poškodená. Výhodou však je, že má úžasné regeneračné schopnosti. Iba máloktorá časť nášho tela sa dokáže tak rýchlo zregenerovať ako koža. Jazva je pritom súčasťou prirodzeného procesu hojenia a ako bude nakoniec vyzerať, závisí od viacerých faktorov.
Ak sa poraníte, poškodené bunky kože naštartujú proces hojenia. Ak vznikne krvná zrazenina, postupne stvrdne a zmení sa na chrastu. Tá pôsobí ako ochrana, tkanivo pod chrastou sa postupne zahojí.
Trápenie s jazvami je väčšie, ak sú na viditeľných miestach. Nepekné jamky na tvári po akné, kiahňach alebo jazvy po popáleninách či porezaní môžu byť až frustrujúce. Jazva však nemusí byť len estetický či kozmetický problém. Niekedy môže aj bolieť.
Dermatologička Alexandra Novotná vysvetľuje, že je to preto, lebo jazva tlačí na okolité nervové zakončenia. Príliš veľká a zhrubnutá jazva môže na okolité tkanivo pôsobiť až sťahujúco a nepríjemne tak obmedzovať pri pohybe. Jazvy môžu byť aj veľmi výrazne až tmavočervene sfarbené, vtedy hovoríme o hyperpigmentácii. Také sfarbenie možno podľa lekárky odstrániť pomocou intenzívneho pulzného svetla.
Každá je iná
Pri povrchovom poranení sa koža zahojí v podstate bez stopy, spomienka v podobe jazvy zostane v prípade hlbších rán. Odborníci odlišujú niekoľko druhov jaziev – hypertrofické, atrofické alebo keloidné. Ako bude jazva po zhojení rany vyzerať, ovplyvňuje viacero faktorov. Počas hojenia prebieha v tkanive proces tvorby a odbúravania. Dermatologička upozorňuje, že ak sa tieto procesy narušia, tak sa to prejaví na vzhľade jazvy.
Jazvy, ktoré nepresahujú okraje rany a často sú zhrubnuté, označujeme ako hypertrofické. Bývajú stvrdnuté a dočervena sfarbené. Vytvoria sa vtedy, ak sa nadmerne tvorí jazvovité tkanivo. Niekedy svrbia a môžu aj bolieť. Obvykle vzniknú do štyroch týždňov po poranení a postupom času môžu vymiznúť.
Jazvy, ktoré vyzerajú ako jamky alebo malé lieviky na koži, voláme atrofické. Vznikajú napríklad po akné alebo ovčích kiahňach.
Nepríjemné keloidy a strie
Veľkú pozornosť však pútajú keloidné jazvy. Obvykle sú veľmi nevzhľadné, poznáme ich podľa toho, že prečnievajú cez okraj rany. Často sú aj veľmi hrubé, stvrdnuté a nepekne sfarbené. Môžu sa dokonca utvoriť aj oveľa neskôr, ako vzniklo poranenie. Dokonca aj o niekoľko rokov. Často vzniknú napríklad po chirurgickom zákroku, očkovaní, porezaní, popálení, ale aj po tetovaní, piercingu či uštipnutí hmyzom.
V zriedkavých prípadoch sa keloidy môžu utvoriť aj spontánne bez prechádzajúceho poškodenia. Odborníci nevedia presne vysvetliť, prečo takéto jazvy vznikajú, ale môžu byť za tým aj gény alebo hormóny. Najčastejšie vznikajú u ľudí vo veku od 10 do 30 rokov.
Keloidy môžu vzniknúť kdekoľvek na tele, najčastejšie však na ramenách, hrudníku, lícach, ušniciach alebo na brade. „Histologické vyšetrenie takej jazvy by odhalilo prítomnosť veľkých povrazcov kolagénu, ktoré zasa chýbajú pri hypertrofických jazvách,“ hovorí Novotná. Keloidy bývajú často sfarbené dočervena a pacienta svrbia alebo až bolia.
Lekárka dodáva, že „keloidná jazva môže byť v extrémnom prípade nielen estetickým problémom, ale aj vážnym zdravotným rizikom. Okrem toho sa nikdy spontánne neupraví a na rozdiel od hypertrofickej jazvy, ktorá vekom vybledne, keloid ostáva nad povrchom kože“. Ak by vám takúto jazvu odstránili chirurgicky, je tu riziko, že sa obnoví, preto je lepšie liečiť ju inak.
Za drobné jazvičky možno považovať aj strie, ktoré sú častým problémom tehotných žien. Nevznikajú na základe priameho poranenia, ale popraskaním elastických vlákien v koži, ktorá sa extrémne natiahne, ak dajme tomu rýchlo priberiete. Strie sa môžu vytvoriť napríklad aj mužom, ktorí veľmi intenzívne posilňujú a svalová hmota im pribudne príliš rýchlo.
Chlad, plastika i röntgen
Možno ste skúšali rôzne masti či krémy, určené na zvláčňovanie alebo liečbu jaziev. Takéto prípravky by ste nikdy nemali používať skôr, ako sa zahojí rana. Ak sa trápite s nepeknou jazvou, dermatológ vám poradí a vyberie pre vás najvhodnejší spôsob liečby. Niektoré metódy sa nedajú použiť u tehotných žien alebo v prípade, že máte napríklad alergiu.
Lekári pri liečbe jaziev využívajú aj niekoľko postupov, niekedy sa viaceré kombinujú. Jedným z nich je použitie prirodzených bielkovín – takzvaných interferónov, ktoré ovplyvňujú tvorbu kolagénu. Pri kryoterapii (liečba chladom) sa využíva tekutý dusík alebo oxid uhličitý, podobne ako napríklad pri odstraňovaní bradavíc. Tkanivo jazvy sa poškodí, následne odumrie a jazva sa tak zmenší alebo zmäkne.
Inokedy sa na liečbu môže využiť napríklad röntgenové žiarenie, no tento spôsob je úspešný len asi v polovici prípadov.
Moderný je laser
Ďalšou možnosťou je liečba kortikosteroidmi, inokedy je lepšie použiť rôzne silikónové náplasti a gély.
Niektoré jazvy môže odstrániť plastický chirurg. Treba si však uvedomiť, že každé porušenie pokožky, teda aj pri plastickej operácii, vedie opäť k vzniku jazvy.
Obvykle sa chirurgická liečba kombinuje s inými, menej invazívnymi spôsobmi. Najmä v prípade keloidných jaziev sa zvykne využívať liečba UV žiarením. K najmodernejším metódam patrí laserové ošetrenie. Princíp je v tom, že laserový lúč sa zachytí vo vode, ktorú obsahuje kožné tkanivo, čím sa pokožka obrúsi. Tento typ ošetrenia je vhodný najmä pri odstraňovaní jazvičiek po akné, ale možno ním odstraňovať aj hypertrofické jazvy, vrásky, pigmentové škvrny či rôzne, napríklad kožné výrastky.
Vedeli ste?
Ak sa poraníte, poškodené bunky kože naštartujú proces hojenia. Ak vznikne krvná zrazenina, postupne stvrdne a zmení sa na chrastu. Tá pôsobí ako ochrana, tkanivo pod chrastou sa postupne zahojí.
Chrastu si neodlupujte, nechajte ju samovoľne odpadnúť, inak zväčšujete pravdepodobnosť, že vám ostane trvalá jazva. Čerstvú jazvu nie je vhodné opaľovať. Jednak UV žiarenie degraduje kolagén v jazve, ale môže vzniknúť aj pigmentácia. Opaľovanie jazvy je vhodné až po jej „vyzretí“, čo môže byť aj niekoľko mesiacov.
Niekedy stačí šikovný mejkap
Niektoré výrazné jazvy možno zamaskovať oblečením, prípadne prelepiť leukoplastom a uchrániť tak pred zvedavými pohľadmi.
Ak máte jazvy na tvári, existuje viacero spôsobov, ako ich možno zakryť. Maskérka Slovenského národného divadla Simona Kijevská vysvetľuje, že to závisí od toho, aká je jazva rozsiahla, ale aj od toho, o akú jazvu ide. Na malé jazvičky po akné odporúča krycí, nie transparentný mejkap, pretože po akné sú na pleti prítomné aj zmeny pigmentácie.
„Ak ide o jazvičky spojené s nejakým úrazom a vyzerajú ako malá ryha v pokožke, mám malú radu: použite bielu kontúrovaciu ceruzku a vkreslite ňou priamo do jazvy. Keďže jazvy sú nerovnosti na pokožke a na svetle sa ešte viac zvýraznia, týmto ich zosvetlíte a zjemníte. Potom použite mejkap,“ radí Kijevská.
Ak ide o väčšiu pigmentovú nerovnosť, odporúča použiť korektor svetlejšej farby a opäť naniesť mejkap. Čím tuhší korektor, tým lepšie.
V súčasnosti sú na trhu biele korektory, ktorých sa však netreba zľaknúť, mejkap ich bielu farbu prekryje. „Tvár, ktorá trpí nejakými nerovnosťami, vlastne takto viacfázovo modelujeme. Vyžaduje si to síce viac času, lebo najprv korigujeme nerovnosti, a potom nanášame mejkap, ale výsledok je o to lepší,“ dodáva maskérka.
Správne ošetrenie môže byť prevenciou
Či sa rana zhojí nepeknou jazvou, závisí od rozsahu, hĺbky, stavu a polohy okrajov rany. Rozhoduje však aj vek či zdravie človeka a tiež prevencia infekcie.
Chirurg Martin Huťan vysvetľuje, že dokonale zatvorená a čistá rana sa obvykle zahojí počas niekoľkých týždňov a neostane po nej takmer nijaká stopa. Ak má však otvorená rana nerovné okraje, obvykle sa hojí dlhšie a môže zanechať zvraštenú jazvu. Hlbšie rany treba zošiť, aby sa hojili čo najužšou jazvou.
Hojenie rany závisí od viacerých faktorov – je to jednak celkový stav pacienta a rôzne pridružené ochorenia, najmä diabetes, ateroskleróza. „Rolu zohráva aj stav výživy pacienta a prítomnosť rakovinového ochorenia, dodáva lekár.
Okrem ďalších faktorov je veľmi dôležité aj správne použitie obväzu rany.
Domáce ošetrenie a najčastejšie chyby
Ak si ošetrujeme rany podomácky, môžeme urobiť závažné chyby. Tie môžu ovplyvniť nielen hojenie rany, ale následne aj vznik jaziev. Chirurg Martin Huťan upozorňuje, na čo si dať pozor:
Neskorý príchod na ošetrenie – ranu je možné zašiť do 12 hodín od jej vzniku, potom sa musí nechať otvorená, aby nevznikli infekčné komplikácie. Takto však hojenie trvá dlhšie.
Nedostatočné vyčistenie rany.
Naopak, každodenné používanie dezinfekčných prostriedkov pri ošetrovaní rany poškodzuje novovytvorené tkanivo.
Zle zvolený preväz.
Namáčanie rany, vysychanie rany na vzduchu.
Natieranie rany rôznymi mastnými masťami.
Kedy do nemocnice
Je pravda, že s každou odreninkou či malou rankou netreba hneď bežať k lekárovi. Drobné poranenia si však nezabudnite vyčistiť od piesku či hliny a následne dezinfikovať. S návštevou nemocnice však určite neotáľajte:
ak je rana hlboká a vidno sval, šľachu, chrupavku, kosť,
ak je rana väčšia ako dva až tri centimetre, prípadne ak sa pri pohybe rozťahuje,
ak neviete zastaviť krvácanie. Pri drobných ranách stačí pritlačiť gázový obväz, ak to nie je účinné, treba ísť do nemocnice,
ak sa rozširuje zápalový lem v okolí rany (normálny je zhruba do pol centimetra),
ak máte bolesti,
ak rana naviera – môže ísť o hromadenie hnisu v rane,
ak vám stúpne teplota nad 37,6 stupňa Celzia – signalizuje to systémovú odpoveď na infekciu, lekár zváži podávanie antibiotík,
ak sa rana zväčšuje alebo koža nadobúda svetlú, prípadne čiernu farbu.
Pľuzgiere neprepichujte!
V domácnosti sa úrazom nevyhneme. Je to aj preto, lebo doma, keďže máme väčší pocit bezpečia, sme menej ostražití. K najčastejším úrazom patria rôzne popáleniny a obareniny, napríklad od žehličky, sporáka, horúcej tekutiny a pod. V prípade drobných poranení obvykle postačuje domáce ošetrenie. Časom sa môžu vytvoriť pľuzgiere, v ktorých sa nahromadí tkanivová tekutina. Pľuzgiere však nikdy neprepichujte, mohli by ste si do rany zaniesť infekciu.
SOS pri reznej rane či odrenine
Dôležité je zastaviť krvácanie a zabrániť infikovaniu rany. Postihnutého sa opýtajte, či vôbec bol a kedy naposledy zaočkovaný proti tetanu.
Vyhľadajte lekára v prípade, že:
ranený nebol nikdy zaočkovaný proti tetanu,
v prípade, že nevie presne udať, kedy bol očkovaný a akým počtom injekcií,
ak prešlo viac ako 10 rokov od jeho posledného očkovania proti tetanu.
Ako sa rana hojí
Hojenie prebieha v niekoľkých stupňoch. Po vzniku rany nasleduje takzvaná inflamačná – zápalová fáza, keď pri poškodení kože dôjde k porušeniu kapilár. Telo sa snaží zastaviť krvácanie, pričom sa stiahnu cievy a vytvoria krvné zrazeniny z doštičiek. Tie pritiahnu biele krvinky na kontrolu infekcie. Krvinky vylučujú do okolia látky, ktoré vytvárajú zápal, čím zvýšia obranu proti infekcii. Vedľajším znakom je, že rana bolí. Táto fáza trvá obvykle 48 až 72 hodín.
Potom prichádza na rad granulačná fáza, počas ktorej sa začne obnovovať tkanivo. Podľa veľkosti rany táto fáza trvá dni až týždne. Nastupuje takzvaná epitelizačná fáza, keď je už rana vyplnená granulačným tkanivom a z okolia vrastajú bunky spodnej vrstvy kože, ktoré ranu prekryjú.
Poslednou je remodelačná fáza – jazva sa sťahuje a neskôr, asi po roku mäkne.
Tetanus
Zaujímavosti z histórie
Už dávnovekí liečitelia mali bohaté skúsenosti s liečbou rán či už rôznymi bylinami alebo aj chirurgicky. Dobrými liečiteľmi boli napríklad starí Aztékovia, a to aj vzhľadom na bohaté skúsenosti s vojnovými poraneniami. Takisto sa vyznali v herbálnej medicíne, kde využívali až okolo 1200 druhov rastlín. Na zastavenie krvácania im slúžil extrakt rastliny Commelina pallida, ktorá zužuje cievy a podporuje zrážanie krvi.
Zaujímavé je, že rovnakú rastlinu využívala nezávisle aj čínska medicína. V liečbe rán sa oddávna uplatňovala nielen herbálna medicína, ale aj chirurgická liečba. Dôkazy pokrokov v chirurgii pochádzajú napríklad zo starej Indie, kde sa zrodil aj medicínsky systém ajurvéda. Rany napríklad zošívali čínskym hodvábom, ale aj konopnými ľanovými, bavlnenými niťami či konským vlasom.
Peruánci zasa niekedy zatvárali ranu na lebke iba tým, že silno zviazali vlasy, aby sa okraje rany spojili. V starovekej Indii, ale aj inde sa na zošívanie rán používali dokonca zdvojené hlavy mravcov, ktorých hryzadlá fungovali ako zošívačka. Indickí lekári niektorými technikami predbehli európskych chirurgov až o dve tisícročia. Príkladom je chirurgická liečba zmrzačeného nosa, tzv. rhinoplastika, ktorá sa využíva dodnes.
Ešte stredovekí európski vojenskí chirurgovia používali na zastavenie krvácania krutú metódu – do rán liali horúci olej alebo ich vypaľovali rozžeraveným železom. Netreba zdôrazňovať, že taká liečba sa podobala skôr mučeniu. Neskôr prišiel veľký renesančný európsky chirurg – Francúz Ambroise Paré s dôležitým objavom. Ošetril rany prípravkom zhotoveným z vaječného žĺtka, ružovej vody a terpentínu. Objavil tak nový a oveľa účinnejší spôsob, ako zastaviť krvácanie.
Okrem toho bola pre históriu chirurgie rozhodujúca aj Parého myšlienka, že krvácajúce miesto možno dostať pod kontrolu prudkým stiahnutím koncov krvných ciev. Táto jeho úvaha bola o to zaujímavejšia, že v tých časoch ešte nemali vedomosti o krvnom obehu a chabé boli aj znalosti anatómie.
