Rajčiak pochádza z Južnej a Strednej Ameriky a spolužitie s ním sa v Európe a neskôr na celom svete rozvinulo až po cestách Krištofa Kolumbusa. Aj jeho meno, používané vo svete, je často odvodené z indiánskeho názvu tomatl.
V Európe sa spočiatku pestovali rajčiaky iba na ozdobu v okrasných záhradkách. Ľudia si mysleli, že sú jedovaté. Prví Európania, ktorí zaradili rajčiny na svoj jedálenský stôl, boli Taliani. Najprv iba do pikantných omáčok, a keď sa nič zlé neudialo, použitie rajčiakov sa rozšírilo. Dnes si taliansku kuchyňu, ale aj mnohé iné, bez rajčiakov nemožno ani predstaviť.
Originálny rajčiak je popínavá rastlina a potrebuje oporu, žiada si dobrú pôdu, dostatok vlahy a dobrú opateru. Semená rajčín prechádzajú zažívacou sústavou zvierat i človeka bez ujmy, preto ich konzumácia znamená z prírodného hľadiska ich rozširovanie.
Za záujem, ktorý človek rajčiakom venoval, sa mu rastliny bohato odmeňujú. Je to rastlina, ktorej technológia pestovania v hydropóniách (vodných kultúrach) je najlepšie prepracovaná. Celý systém je riadený počítačom.
Slovenský i český názov vyjadruje určitú súvislosť s rajom - rajčiak, rajské jabĺčko. Rajčiaky sú nielen krásne, ale i chutné. Poskytujú dobrú úrodu a stali sa významnou konzervárenskou surovinou, z ktorej sa robia džúsy, pretlaky, korenisté omáčky. Aj ich vitamínová hodnota je vysoká a ako zistili japonskí výskumníci, jedine rajčiak zo všetkých druhov zeleniny obsahuje ribotidy, ktoré sú bežne obsiahnuté v hubách a rybách a vedia zvyšovať a zlepšovať chuť iných potravín. Je to čosi ako schopnosť spolupráce a predurčuje to rajčiak k širokému využitiu v mnohých kombináciách.
Rajčinová rastlina je trvalka a keby jej život u nás neukončilo počasie, rástla a plodila by ďalej. Táto vlastnosť sa využíva pri pestovaní v skleníkových podmienkach, kde sa rastliny stále vyštipujú a vedú na ústredný výhon, ten pokračuje okolo skleníka a na vrchole stále vyháňa nové a nové výhony, kvety a prináša plody.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
