S etikou pri výskume kmeňových embryonálnych buniek mám problém aj ja. Sčasti to však rieši pupočníková krv, proti nie je ani cirkev, tvrdí v rozhovore pre SME špecialista na hematológiu a transfúziológiu.
Váš otec bol zakladateľom slovenskej hematológie a transfúziológie. Pre vás bola práca s krvou asi prirodzenou cestou, nie?
Až také jednoduché to nebolo, naopak. Najskôr som to vylučoval, lebo ešte aj mama bola zakladateľka náuky o zrážaní krvi na Slovensku, takže krvi som mal doma viac menej plné zuby. (smiech) Počas štúdia ma bavila veda, preto som sa venoval experimentálnej onkológii. Lenže potom som šiel na študijný pobyt do Anglicka, a keď som porovnal tamojšie možnosti vedy s našimi, prešlo ma to. Nevidel som v tom pre seba perspektívu. K hematológii som prešiel, až keď boli rodičia na dôchodku.
Myslel som medicínsky smer ako taký. Ak sú obaja rodičia úspešní doktori, zrejme by ťažko znášali, keby ich syn bol povedzme murár. Poznám množstvo ľudí, ktorých rodičia ťažko predychávali, že potomkovia si vybrali inú cestu, nebodaj s nižším vzdelaním.
S tým súhlasím, ale na medicínu ma netlačili, skôr som mal k nej odpor, lebo som videl, čo to obnáša. Rodičia si totiž bežne nosili prácu aj domov. Otec ešte aj pri pozeraní futbalu čítal odborné knihy a voľačo si zapisoval, pre mňa to bol odstrašujúci príklad. Asi však platí, že gény sa nakoniec oklamať nedajú.
Čo vaše deti?
Tiež som ich do medicíny netlačil, každé si zvolilo inú prácu.
Nikdy vám z krvi nebolo zle?
Nie, ale napríklad toto asi nebude o génoch, lebo moja najstaršia dcéra skoro odpadla, keď si manželka porezala prst. Mala ho nad umývadlom a dcéra, ktorú manželka požiadala o náplasť, k nej doslova nacúvala, aby sa na to nemusela pozerať.
Celé je to len o psychike, lebo každý vie, že krvácanie môže spôsobiť smrť. Je preto logické a v poriadku, že z neho mnohí laici majú hrôzu, veď ide o vážnu vec. Ono totiž naozaj platí, že keď z tela vyteká krv, vyteká aj život.
Nedá sa na krv zvyknúť?
Ako kto. Pamätám si, že niektorí z medicíny odišli aj kvôli nej. Na prvej hodine anatómie nám hodili kosti, a jeden to vzdal už vtedy, iný zvládol kosti aj kĺby, ale keď zbadal oddelenú končatinu aj so svalstvom, a to už pripomína aj niečo krvavé, viac sa neukázal. Kto toto prečká, asi už zvládne všetko. Pre mňa je krv najmä biologický a chemický materiál, takže nie je dôvod, aby mi z nej bolo zle. Navyše práca s ňou je viac menej hadičková a sterilná medicína, reálne s ňou vaša pokožka ani nepríde do styku.
Len kým na traumatológiu nedovezú krvavú masu z autonehody.
Samozrejme, lenže hematológa sa to netýka. My skôr picháme do kostnej drene a do miešneho kanála.
Ak máte Piano, prečítajte si už dnes rozhovor s bývalou europoslankyňou za SDKÚ Zitou Pleštinskou. Tvrdí, že každý sa bojí siahnuť Rómom na dávky, lebo by tu boli nepokoje. Podľa nej by to však polícia zvládla.
Čítajte celý rozhovor Karola Sudora (do 24. 1. 2012 piano) >>
Úzke cievy sú výhodou aj smolouLaik asi vie, že máme žily s odkysličenou a tmavšou krvou plus tepny s okysličenou a svetlejšou krvou. Keď si prerežem žilu, krv vyteká pokojne, pri tepne vystrekuje podľa úderov srdca.
Presne tak.
Čo je však samotná krv? Pre mňa červená tekutina, na ktorú sa nedobre pozerá.
Obyčajnou tekutinou je len na prvý pohľad. Chemicky ide o suspenziu, keďže sú v nej rozptýlené rôzne látky. Zároveň ide o štandardný roztok, v ktorom sú riadne rozpustené látky ako bielkoviny a minerály.
Predpokladám, že pod rozptýlenými látkami máte na mysli bunky.
Áno, ide o roztok aj o suspenziu buniek, pričom najdôležitejšími bunkovými zložkami sú červené krvinky, biele krvinky a krvné doštičky. Tie prvé prenášajú kyslík a oxid uhličitý, pričom v tých tenkých kapilárach sa musia úplne dotýkať cievnej steny, inak by nemali ako ten kyslík odovzdať. Inými slovami keby neboli kapiláry na konci úplne uzučké, krv by sa nedostala do styku s konkrétnym tkanivom. Na jednej strane je to dobré, lebo kyslík a živiny sa dostanú tam, kde je ich treba, na druhej strane úzke cievy sa môžu upchať, čo je príčina veľkého množstva chorôb vrátane mŕtvice či infarktu.
Čiže ide o uzučké potrubia vo firemnej hale zvanej telo.
Asi tak. Aj musí ísť, lebo krvinka uprostred obrovskej rúry s veľkým priemerom by nedosiahla na okraj.
Biele krvinky sú dobré na obranyschopnosť organizmu. Čo sú krvné doštičky?
To sú len útržky z veľkej rozpadnutej bunky, ktoré spôsobujú lepenie poranenej cievnej steny. Pozor však, nie samy o sebe, ale spolupracujú na tom s mnohými bielkovinami rozpustenými v krvnej plazme. Sú teda základom pre zrážanie krvi a pomáhajú tomu, aby človek pri každom poranení nevykrvácal. Pri zrážanlivosti ide o komplexný systém, doštičky zrážanie krvi len rozbehnú, pokračujú v ňom spomínané koagulačné faktory.
Delenie na červené a biele krvinky plus doštičky je však také tradičné, vývojové delenie je iné. Tam platí, že máme krvinky odvodené od lymfocytov, čo je jeden druh bielych krviniek zodpovedný za produkciu protilátok a bunkovú imunitu, pričom všetky ostatné biele aj červené krvinky spolu s doštičkami majú svoj spoločný základ.
To chce asi nejaký príklad.
Všimnite si, ako to príroda múdro vymyslela – keď je poranené nejaké zviera a krváca, čo treba, aby prežilo?
Zastaviť krvácanie.
A ešte? Vydezinfikovať špinavú ranu. Musia sa teda doplniť stratené červené krvinky plus vyčistiť a zalepiť rana. A práve preto majú tieto tri druhy krviniek spoločného predka, kým zvyšné sa venujú tvorbe protilátok. Bolo by nepraktické osobitne rozbiehať pomnoženie jednotlivých typov krviniek, efektívnejšie je rovno zaktivizovať všetky. Tak či tak sa budú hodiť.
Odoberiete mi krv. V akom poradí sa usadzujú jej jednotlivé zložky?
Podľa váhy, teda hustoty sedimentu. Najnižšie ostanú červené krvinky, lebo sú najťažšie, na nich je usadená vrstvička bielych krviniek, na nej zase doštičky a úplne navrchu čistá plazma, teda tekutina, v ktorej to bolo celé rozptýlené. Centrifugáciou sa dá celý proces usadzovania urýchliť.
Poviem to na príklade – ak si vezmete roztok kuchynskej soli alebo sladkej vody, môžete centrifugovať koľko chcete, stále to bude ten istý roztok, lebo sa nič neusadí. Keď však vo vode rozmiešate piesok alebo pomletú čiernu kávu, tieto dve zložky samé sadnú nadol. Kým krv tečie, všetky jej časti sú rozptýlené, keď ju však dáte do skúmavky a necháte voľne sedimentovať, zložky sa začnú usadzovať, lebo už ich nič nepoháňa, nepremiešava. Tou pumpu je srdce.
A keď krv preteká pomaly – napríklad v úzkych cievach, ktoré sme už spomínali, krv sa usádza, zráža, a je zle. V skutočnosti je to, samozrejme oveľa zložitejšie, ale spomalenie krvného obehu je začiatok zlého. Výzvy k zdravému pohybu preto majú opodstatnenie aj z tohto hľadiska.
Prepracovaný si anémiu nemusí všimnúť, športovec ju objaví hneďČo sa udeje v tele, ak sa niečo stane s červenými krvinkami, ktoré prenášajú kyslík?
Červených krviniek môže byť menej z dvoch základných príčin. Jednak sa môžu tvoriť v menšom množstve, alebo sa môžu strácať napríklad krvácaním. Najčastejšou hematologickou chorobou na svete je anémia z nedostatku železa. Železo je totiž potrebné na ich výrobu. Aj preto ja osobne túto konkrétnu anémiu nazývam nie hematologickou, ale výživovou chorobou. Existuje inak predsudok, že anémia hrozí najmä vegetariánom, ale ak majú pestrú stravu, nič také sa nestane a naopak, ak má niekto poruchu vstrebávania železa, nepomôže mu ani mäsitá strava.
Menej červených krviniek rovná sa menšia kapacita rozvádzania kyslíka v organizme. Ako sa to prejaví v praxi?
Zadýchaním sa aj po menšej námahe, slabšími výkonmi. Na anémii je záludné to, že pacient sa dlho cíti dobre, najmä ak má menej namáhavé zamestnanie. Ak postihne mamu s tromi malými deťmi, ktorá po práci vyzdvihne deti zo škôlky, potom ide na nákup a je z toho uťahaná a zadýchaná, pripíše to skôr námahe než anémii. Ak postihne podnikateľa, ktorý tvrdo maká aj cez víkendy až do noci, nedôjde mu, že má nedostatok kyslíka v tele, zvalí to na prepracovanosť. Pritom by bolo dobré, keby sa na neho pozrel skúsený lekár a cielene zistil, kde je problém. Len k nemu ten pacient musí prísť.
Naopak, športovec na to príde prakticky hneď, lebo vie, že má kondíciu, a ak sa zrazu začne zadýchavať, hoci predtým zvládal aj väčšiu námahu, napadne mu, že niečo sa deje. Anémia inak prichádza postupne, lebo neplatí, že výroba červených krviniek sa zrazu úplne zastaví. Zároveň je nevýhodou, že tak, ako sa vie športovec adaptovať na väčšiu námahu, nešportovec sa postupne adaptuje na menej kyslíka, takže si dlho neuvedomuje, že sa v organizme niečo deje. Keby však zašiel k lekárovi a ten by mu spravil krvný obraz, hneď by sa ukázalo, kde je pes zakopaný.
Nedá sa to zistiť z bledosti pokožky?
Dá, ale tá človeku zbledne až neskôr, pričom problém treba riešiť hneď.
Hrozí pri anémii smrť?
Nie, lebo komu sa bude stav zhoršovať, ten sa skôr či neskôr k tomu lekárovi vyberie, lebo už nebude mať inú možnosť. Lekár sa mu pozrie na krvný obraz a najmä na hemoglobín, teda červené krvné farbivo, v ktorom sa nachádza spomínané železo.
Hemoglobín je teda jedna zo zložiek červených krviniek?
Presne tak, je to chemická molekula vo vnútri krvinky. Nás teda zaujíma najmä obsah hemoglobínu, nie iba samotný počet červených krviniek, lebo tie môžu byť mrňavé aj väčšie, a to nám dokopy nič nepovie. Aj zemiaky si kupujeme na kilá a nie na počet, keďže každý z nich má inú veľkosť.
Zaujímavé je, že mnoho chorôb, ktoré sa prejavia zlým krvným obrazom, vlastne vôbec nie je hematologických.
Samozrejme. Ak má napríklad žena silnú menštruáciu alebo myómy, kvôli ktorým krváca aj mimo menštruácie, a stráca tak železo, nemá krvné ochorenie, ale len jeho prejav. To je ako keby ste žltého človeka poslali ku kožnému lekárovi a nie na liečenie pečene. Preto niektoré anémie lieči hematológ, napríklad vrodené poruchy červených krviniek alebo zlyhanie kostnej drene, iné anémie zase príslušný odborník – myómy gynekológ, problémy so vstrebávaním spôsobené napríklad črevným ochorením gastroenterológ. Svoje k tomu má čo povedať i odborník na výživu a niekedy aj psychiater.
V akých prípadoch?
Teraz mám na mysli mentálnu anorexiu. Kto neje skoro nič, nemôže mať logicky ani dosť železa, a podľa toho vyzerá aj jeho krvný obraz.
Iný príklad – predstavte si ženu, ktorá porodila tri deti. Každé z nich malo tri a pol kila a každé z nich poctivo oddojčila. Vďaka tomu však stratila obrovské množstvo železa. Bolo by hrubou chybou, ak by sme jej dali transfúziu, keď sa jej anémia dá korigovať stravou alebo výživovými doplnkami, v tomto prípade železom. Ak ešte uvážime, že na splodenie detí musela mať nejakého partnera, mohla si dokonca voči niektorým antigénom červených krviniek – proti tým, ktoré dieťa zdedilo od otca – vyrobiť protilátky. Máme jej transfúziou – taktiež od cudzieho človeka – prispieť na tvorbu ďalších? Anémia inak môže byť aj súčasťou širšieho ochorenia krvotvorby, preto je vždy potrebné komplexné vyšetrenie.
Na odľahčenie – hovorí sa, že krv nie je voda. Je či nie je?
Nie je, hoci voda je jej významnou súčasťou. Liter krvi preto váži nie jeden kilogram ako voda, ale o 52 gramov viac, lebo je v nej rozpustených veľa látok.
Darcovi kostnej drene sa berie liter špikuČo je kostná dreň?
Ľudovo sa jej hovorí špik alebo morok kostí. Práve v nej sídli krvotvorba. Počet kostí, v ktorých ten proces prebieha, sa však vekom postupne znižuje, takže dospelým sa už tvoria krvinky viac menej len v plochých kostiach – od lebky cez lopatku, stavce, kosti panvy až po hlavice dlhých kostí ako napríklad stehenná kosť.
Čiže kosť je budova a kostná dreň miestnosť, v ktorej sídli samočinná fabrika na výrobu krvi?
Asi tak. S tým, že keď organizmus postihne nejaká infekcia, sama sa pružne dokáže aktivizovať tak, že začne vyrábať viac bielych krviniek – z jednej kmeňovej bunky vzniknú dve, z dvoch štyri a tak ďalej.
Pružné reakcie fabriky na potreby trhu.
Ale s tým, že po skončení boja s infekciou sa to zase vráti do normálu. Ak sa to pokazí tak, že napríklad kmeňová bunka sa množí naďalej, vznikne nádorové ochorenie krvotvorby.
Koľko litrov krvi je v tele človeka? Ak si dobre pamätám, tak okolo päť.
To je priemer, ale líši sa to od veľkosti človeka. Počíta sa s približne 70 mililitrami na kilogram váhy.
Má svoje opodstatnenie aj púšťanie žilou? Pijavice už lekári neskladujú.
Ale samotné púšťanie žilou sa robí stále. Existuje totiž jedna choroba, keď sa poblázni zárodočná bunka pre červené krvinky, a tie sa potom príliš množia. Vďaka tomu je krv príliš hustá a hrozia zrazeniny. Vtedy sa púšťa žilou, alebo sa pacient dá na krvinkový separátor, kde sa z krvi prebytočné červené krvinky vyhodia a zvyšok sa vráti späť do tela.
Kedy sa musí transplantovať kostná dreň?
V zásade existujú tri dôvody. Prvým sú prípady, keď je kostná dreň zmenená nádorovým ochorením, druhým zlyhávanie krvotvorby ako takej. Tretím dôvodom, a to je u nás našťastie vzácne, bývajú genetické poruchy krvotvorby, ale i imunity a metabolizmu.
Odkiaľ z tela mi lekár ako darcovi vyťahuje kostnú dreň?
Predstavte si vlastnú panvu a nahmatajte si pri chrbtici zadný bedrový tŕň na lopate bedrovej kosti. To je miesto, ktoré vystupuje až pod kožu, takže je najprístupnejšie a dobre sa do neho pichá aj z neho odoberá. Samozrejme, to miesto vám najskôr umŕtvia.
Ešteže tak. Vyberá sa priamo špik?
Vyberá sa jeho tekutá časť. Samozrejme, sú v nej aj vločky tuku, ale to je len dôkaz toho, že sme naozaj v kostnej dreni, nie v nejakej cieve. Potom sa prefiltruje a počas približne hodinového zákroku sa podá pacientovi.
Aké množstvo?
Liter.
To koľkým ľuďom ju musíte odobrať, aby ste jej mali liter?
Len jednému darcovi, ale z viacerých vpichov. Darca musí byť s príjemcom zhodný v transplantačných antigénoch, takže zohnať viacerých by bol asi problém.
Častejšie ako kostná dreň sa odoberajú krvotvorné bunky priamo z krviNeohrozuje ma to ako darcu? Liter krvi vám naraz nedá asi ani nositeľ Jánskeho plakety.
Je tam len minimálne riziko, problémom je možno bolesť. Ide predsa o plánovaný zákrok, takže sa vieme pripraviť. Robí sa to tak, že si povedzme týždeň alebo dva pred zákrokom necháte postupne odobrať a uskladniť jednu či dve transfúzne jednotky vlastnej krvi. Keď potom odoberieme liter zo špiku kosti, uskladnené množstvo vám zase vrátime. Klasická autotransfúzia, ktorá sa robí aj pri rôznych iných plánovaných operačných zákrokoch.
Dnes sa však častejšie ako kostná dreň odoberajú krvotvorné bunky z cirkulujúcej krvi, kam ich pomocou moderných liekov vieme z kostnej drene vyhnať a pomocou ešte modernejších prístrojov aj pozbierať. Dnes teda už darca alebo pacient v prípade autológneho odberu zväčša ani nemusí podstúpiť narkózu a do drene mu ani nepichnú.
Odobratú dreň potom vpichnete pacientovi priamo do špiku kosti?
Nie, lebo príroda to zariadila lepšie. Bunka je chlpatá, nie hladká. Tie chlpy sú vlastne bielkoviny a niektoré z nich majú funkcie receptoru, aby rozoznali, kam si majú prisadnúť. Krvotvorná bunka si musí sadnúť do kostnej drene, je to jej byt. My teda tie odobraté bunky dáme pacientovi do krvného obehu, oni sa tam poprevaľujú a postupne idú tam, kam patria. U niekoho pri prvom, u niekoho pri desiatom obehu, ale skôr či neskôr dorazia do kostnej drene. A tam sa už cítia ako doma, lebo to poznajú.
Vy teda tú „huspeninu“, ktorú ste mi vzali, pichnete príjemcovi do žily a príslušné bunky sa samy dostavia do špiku plochých kostí?
Akú huspeninu? Suspenziu. (smiech) Ale inak to sedí. A tomuto procesu sa hovorí transplantácia kostnej drene. Alebo modernejšie – transplantácia krvotvorných buniek, keďže tie ani nemusia byť odobraté z drene, ako sme si povedali pred chvíľou. Tak sa môže naštartovať proces krvotvorby v tele pacienta, ktorému sme predtým v záujme záchrany života chemoterapiou alebo rádioterapiou zničili krvotvorné tkanivo. Bunky od darcu teda putujú do prázdnej kostnej drene, kde už vôbec nefunguje, čo má.
Pozor, krvotvorné bunky nemusia byť len od darcu, ale aj jeho vlastné. Odoberieme mu ich napríklad po liečbe chemoterapiou, keď ochorenie ustúpi a je šanca, že v odobratom transplantáte už choré bunky nie sú. Odobraté bunky zamrazíme v tekutom dusíku a uskladníme. Potom ich podáme na obnovenie krvotvorby po intenzívnej predtransplantačnej liečbe podobne ako bunky od darcu.
Pupočníková krv? Kvalitný náhradný diel pre naše teloZdrojom krvotvorných buniek je aj pupočníková krv?
Áno, a je to aj prirodzené.
Nerozumiem. Spomínali sme predsa, že krvotvorba prebieha v kostnej dreni.
To sedí, ale v zárodočnom období prebieha navyše aj v pečeni a slezine. Kostná dreň, slezina aj pečeň spolu tvoria jednu firmu na krvotvorbu, pričom jednotlivé orgány sú len jej pobočky, ktoré medzi sebou musia komunikovať.
A to robia cez potrubia, teda krvný obeh.
Preto je logické, že krvotvorné bunky sú prítomné aj v krvi plodu. Keďže súčasťou krvného obehu plodu je pupočná šnúra, bunky nájdeme v nej aj v placente. Keď potom dieťa po pôrode oddelíte od pupočníka, získate časť krvného obehu, ktorú už nebude potrebovať. Je ho však škoda vyhodiť, lebo v ňom uviazlo veľa buniek, ktoré boli práve na ceste zo sleziny a pečene do kostnej drene. Keďže ich kvalita je výborná, vyhodiť ich je luxus.
A sme pri skladovaní pupočníkovej krvi, ktorá sa môže zísť chorému dieťaťu.
Pritom šlo dlhé roky odpad, ktorý sa nevyužíval. Predstavte si nové sako. V jeho vrecku zrejme nájdete gombík aj kus látky. Nie na to, aby ste ich vyhodili, ale uskladnili, keďže sa raz môžu zísť. Pupočníková krv je kvalitný náhradný diel pre naše telo.
Je to však pomerne drahé, a to mnohých odrádza. Prečo stojí štandardný odber pre vlastnú potrebu 690 eur a prémiový dokonca 890 eur plus 58 eur za každý rok uskladnenia? Nejde len o biznis so strachom rodičov, ktorí často radšej zaplatia, hoci pravdepodobnosť využitia je relatívne malá?
Tie sumy majú opodstatnenie, pretože celý proces aj materiál niečo stoja. Práca, priestory, prístroje, ich údržba, špičkové laboratóriá, energie, transfúzne súpravy, podrobné vyšetrenia odobratého materiálu, jeho spracovanie, zmrazenie a ďalšie veci... to všetko tvorí náročný a komplexný proces, ktorý sa nedá vykonávať zdarma. Verte, že marža je tam minimálna.
Aká?
Určite menej ako päť percent. Toto nie je biznis, na ktorom sa zarába. Pre odľahčenie – bývam v tom istom paneláku ako pred tridsiatimi rokmi. Navyše z tých platieb sa sčasti dotuje aj verejný register transplantátov pupočníkovej krvi, ktorý umožňuje pomáhať pacientom kdekoľvek na svete. Tam je pomerne drahou položkou takzvaná typizácia, keďže potrebujete získať o odobratých bunkách podrobné informácie, aby ste ich mohli poskytnúť vhodnému príjemcovi. Podotýkam, že odber do verejného registra je zdarma.
Pupočníkovú krv, ktorú skladujete vo verejnom registri, potom záujemcom vo svete predávate alebo daruje?
Žijeme v civilizovanej krajine, kde je obchodovanie s orgánmi a tkanivami prísne zakázané. Za samotný biologický materiál sa teda neplatí, uhrádzajú sa len náklady spojené s realizáciou jedného kompletného odberu. Z verejného registra inej krajiny sa takto zase môže pomôcť pacientovi na Slovensku.
Koľkým vo svete už pomohli bunky z nášho registra?
Pred dvomi rokmi trom, minulý rok štyrom, v tomto už deviatim. To je dosť, keď si vezmete, že tam máme asi 6600 uskladnených jednotiek, pričom ešte nie všetky sú aj otypizované.
Čo to znamená?
Že nie na všetky už máme zistené údaje o ich antigénoch. Len také sú totiž zverejnené v medzinárodnej sieti bánk pupočníkovej krvi. Navyše celý proces beží vo svete možno 10 až 11 rokov. Ak si naše čísla porovnáte s registrami iných štátov, vyjde vám, že sme veľmi úspešní.
Koľko matiek si na Slovensku nechalo odobrať a uskladniť pupučníkovú krv detí pre vlastnú potrebu?
Presné čísla tu nemám, ale ide o desiatky tisíc ľudí. Upozorňujem aj na to, že ak transplantačná komisia v detskej nemocnici povie, že v tej a tej rodine sa ide narodiť bábätko, ktorého pupočníková krv by sa mohla hodiť pre jeho staršieho a chorého súrodenca, rešpektujeme to a tento odber zaistíme bezplatne. Mamičku to nič nestojí. Aj preto je činnosť nášho centra rozšírená na všetky pôrodnice na Slovensku, kým kedysi musela každá mamička so záujmom o pupočníkovú krv prísť rodiť do Bratislavy. A ak sa dieťa narodilo skôr, ako bol oficiálny termín, bežne sa stávalo, že to jednoducho nestihla.
Podporuje to aj cirkevKdesi som čítal, že viaceré matky sa nechávajú na odber pupočníkovej krvi nahovoriť aj preto, lebo sú pri pôrode v strese a súhlasia s čímkoľvek.
Na to nie je dôvod, pretože mamičky si dnes môžu všetky za a proti naštudovať na množstve internetových stránok, a to v dostatočnom predstihu. My ich emocionálne rozpoloženie pri pôrode nezneužívame, ani nemáme ako. Také čosi by bolo navyše neetické. Každá mamička by o tejto možnosti mala vedieť už od svojho lekára alebo z poradne dlhé mesiace pred pôrodom. Rozhodnúť sa teda môže dávno predtým, než príde akýkoľvek stres.
V akých konkrétnych prípadoch sa zíde dieťaťu vlastná pupočníková krv?
Napríklad pri niektorých nádorových ochoreniach krvotvorby, zlyhaniach krvotvorby a podobne. Ušetríte tiež čas pri zháňaní vhodného darcu, navyše bunky z pupočníka sú mladšie a kvalitnejšie. Je to teda akási forma biologickej poistky, prírodný zdroj krvotvorných buniek alebo zárodočných buniek na regeneráciu, pričom my sa môžeme slobodne rozhodnúť, či ich využijeme.
Zrejme je to eticky prijateľnejšie aj pre kritikov výskumu kmeňových embryonálnych buniek.
Určite. Pri kmeňových embryonálnych bunkách mi dokonca odpor cirkvi pripadá celkom logický. Tvrdím to napriek tomu, že ako lekár som presvedčený, že treba liečiť každé ochorenie, ktoré liečiť vieme, teda aj neplodnosť. Ak gynekológovia pomocou in vitro fertilizácie pomáhajú neplodným párom, držím im palce. Čo konkrétne robia? Umelo vytvoria zárodok, ktorý potom vložia do maternice, a ak to celé skončí graviditou a pôrodom, je to výborné a prirodzené – zárodok poslúžil na to, na čo je od prírody určený.
Etické výhrady voči embryonálnym bunkám však akceptujem. Aj ja osobne mám výhrady voči tomu, aby sa ľudský zárodok používal na výrobu akýchsi náhradných dielov našich tiel, teda tkanív. Vytvárať totiž z ľudského zárodku svalovú alebo nervovú hmotu sa mi zdá za hranicou. Práve pupočníková krv sčasti rieši aj tento problém.
Čo na to hovorí cirkev?
Podporuje to. Dokonca vo Vatikáne bola konferencia, na ktorej zaznelo, že zárodočné bunky z pupočníka sú v poriadku, lebo by to mohol byť nádejný zdroj namiesto eticky kontroverzných embryonálnych buniek, kde sa likviduje zárodok potenciálneho človeka. Pri pupočníku nič nevytvárame ani nelikvidujeme, len využívame to, čo už existuje a inak by sa vyhodilo.
Potvrdzuje však prax vo svete, že zamraziť si pupočníkovú krv svojho dieťaťa sa oplatí? Smerujem k štatistikám.
Už som spomínal, že na celom svete sa takéto niečo robí len 10 či 11 rokov, a deti v tomto veku sú ešte obvykle zdravé. Preto sa príliš nedá argumentovať číslom, ktoré vyjadruje, koľkokrát sa to využilo. Bude to však stúpať, nárast ako taký vidieť už dnes.
Rozhovor bol autorizovaný, Mikuláš Hrubiško krátko doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných vyjadrení.
Medzititulky: redakcia
