Po „dobytí kozmu“ predstavuje životné prostredie zrejme celý vesmír. Pre autorov Bratislavy/nahlas zase zlé podmienky pre život v reálnom socializme. Alebo pre profesora Minaroviča, ktorý používa tento termín v kázňach v Dóme sv. Martina, to znamená vonkajší, viditeľný svet, v ktorom žijeme. Vieme, že ministerstvo obrany riadi armádu, vieme, že ministerstvo kultúry určite neriadi kultúru, a pritom by stačilo, ak by opatrovalo a zveľaďovalo kultúrne dedičstvo. Čo riadi ministerstvo životného prostredia, to neviem. Pamiatky aj stromy padajú stále.
Životné prostredie je však nielen viditeľný, ale aj počuteľný svet. Zvykli sme si na permanentnú zvukovú kulisu, ktorou už nie je príroda, ale umelé zvuky. Rozhlas je obľúbené médium, dá sa pri ňom aj pracovať. Už som si zvykol, že na slovenskom umeleckom kanáli vždy dopoludnia znejú náreky nad uboleným a ponižovaným Slovenskom, na ostatných hlásatelia zrejme nemali hodinu slovenčiny. Najhoršia je však úbohosť slovenskej hudobnej produkcie komerčného prúdu, veď iný ani nepočuť. Hádam je už aj pod vlastným dnom. Lascívne texty z predsiene primitívnej pornografie, hlasy, ktoré by učiteľ spevu vyhodil aj pri spievaní vo výletnom autobuse, úplne znivelizovaný sound „mladých“ kapiel na jednu, naoko progresívnu šablónu. Ani štipka úprimnosti, vtipu, šarmu, žiadny výsledok žiadneho pokusu, ani nápad, objavnosť, svižnosť. Vždy však kalkulácia a schéma. Monopol trápnosti, ktorého príčiny poslucháča vôbec nemusia zaujímať. Keď som sa naivne domnieval, že hudbu vyberá hudobný redaktor a nasadzuje ju do svojich relácií, zožal som iba posmech.
Zdá sa, že zábavný priemysel nepotrebuje ani ÚV, aby na slovo poslúchal. Napríklad veterán hudobnej publicistiky Jan Rejžek (viď napríklad seriál Big Beat) sa podľa výnosu českého súdu musí ospravedlniť Helene Vondráčkovej za výrok, ktorý znel asi tak, že kontinuálna hudobná mafia z komunistických čias zaštiťuje kontinuálnu popularitu aj dnes. Neberte nám Vondráčkovú, zabojujú jedni, neberte nám telenovely, vzbúria sa druhí.
Gýčiarom tam aj tu ani nenapadne, že by sa mali denne ospravedlňovať ostatným poslucháčom, ktorých vlastne vydierajú. Veď ak chcú počuť o počasí či o tom, kde policajti merajú rýchlosť, no nestihnú včas priskočiť a preladiť rádio, majú smolu. Už sa zúčastňujú na chudákovom kvílivom kŕči. Nech dá Pánboh večnú slávu Karolovi Duchoňovi z Jelenca pri Nitre, ten mal hlas a vedel spievať. Ja tu na Slovensku takého nevidím.
Nemôžete si kúpiť to, čo nevychádza. Ako knihu, tak ani hudobný nosič. Minule som u kohosi doma videl na videu dvadsaťročný unikát, slovenskú rockovú, nie cukríkovú operu Modrý autobus Sama Ivašku. Túto úplne zabetónovanú vec som však nepočul na žiadnom rádiu, aj keď je už 12 rokov po. Ani nové CD Miloša Železňáka Ďalšia o láske nikde nehrajú. Jeho prvé CD hral iba Jaro Filip vo svojich Nočných vtákoch. V novom albume skvele spieva Jožo Barina Železňákovu vec o vĺčko-tĺčkoch s textom básnika Štefana Baláža. FERO GULDAN
