Následky prívalých dažďov si odniesla strecha a murovaný kozub.
Pozostatky z vernisáže.
Naposledy som robila výstavu pred mesiacom,“ hovorí Žofia Holotíková. „Každý deň chodili ku mne susedia, vraj Žofina rob, kedy to už bude. A ja som prisámbohu, už len kvôli nim, robila ako o život.“ Vernisáž vraj trvala tri dni, vypili sa asi štyri sudy piva a zjedla sa hromada mastných chlebov s cibuľou. Návštevníkov sa síce pani Holotíková nemohla zbaviť ešte dobré dva týždne, ale počas dní otvorených dverí popredala kopu vecí.
Domček „tety bosorky“ je husto zarastený zeleňou, úpravy sa totiž ešte iba chystajú.
Jediné, čo domáci nechápu, sú rozvešané predmety na stenách. „Vždy mi hovoria - nač si to tam vešáš, šak ťa to zabije. Mala by si mat trošku teho cítená, a né tu mat ty rozbité šálky,“ - baví sa Žofia.
Autorkou všetkých obrazov v dome je pani domáca.
Buďte si istí, že v zákutiach tejto chalupy a záhrady sa nevyznáte.
Chvíľu trvalo, kým sme sa dozvonili do malého domčeka v Smoleniciach. Vraj tam býva čarovná bosorka. Napokon otvorila, zaháňajúc dvoch ryšavých štvornohých strážcov. Veľké iskrivé modré oči, červená hriva, v kozube zakúrené. Ako inak, vstup do domu bol podmienený kalíškom malinovice. „Pozrite sa, ešte do včera som to tu mala všetko mokré. Najhoršie bolo, že som sa nevedela dostať na strechu, lebo stále lialo. Keby sa tam bol vydriapal ktokoľvek, za minútu by bol mokrý, alebo by sa šmykol a zhučal dolu. Nedalo sa s tým urobiť nič, iba podkladať kastróly, vedrá a čudovať sa, jedovať a paprčiť. Odvtedy len suším, suším a suším.“
Čo mi bude na dobrej pomoci
Do smolenického podhradia pod Červeným kameňom sa pani Žofia Holotíková presťahovala natrvalo iba pred dvoma mesiacmi. Bratislavy vraj mala už celkom kompletne plné zuby. „Zbalila som všetko, o čom som si myslela, že mi ešte bude na dobrej pomoci. Teraz som už domáca a môžem si tu v spokojnosti nažívať.“
Domček kúpila ešte pred pätnástimi rokmi a navštevovala ho hlavne cez víkendy. Spočiatku nebolo ľahké zapadnúť medzi nedôverčivých domácich. „Prisťahovalcov tu doteraz nenávidia, pre domácich sú to votrelci, ktorí dokážu byť mimoriadne odporní, keď sa chodia na dedinu nafukovať. Ani sa im nečudujem. Mne hovoria – no, predstav si gazdziná, zas došli z tej Bratislavy. A ja hovorím, šak aj já sem odtál, ale oni nato – né, ty už si Neštičanka. Tu žijú ľudia, ktorí vás s prehľadom pošlú kamsi, keď im idete na nervy,“ upozorňuje pani Holotíková.
Poistka je náramná vec
Kedysi viedla pani Žofia v Bratislave keramický krúžok, kde chodilo asi tridsať dospelých. Potom sa keramike prestala intenzívne venovať a až keď sa nasťahovala sem, začalo sa jej dariť lepšie. „Samozrejme, musím pritom robiť aj inú robotu, lebo keramikou sa neuživím. Neuveríte mi, robím v poisťovni. Náramne sa mi to páči, behám hore dolu a poisťujem ľudí hlava-nehlava. Hlavne teraz, keď boli záplavy. To si každý na poslednú chvíľku zmyslel, že ho môže vytopiť, a tak sa išiel šikovne poistiť. Poisťovala som do poslednej chvíle, dokonca až tak, že mi volali z roboty, že po deviatej už žiadna nová poistka neplatí. Ale tak to už býva – ľudia sa idú poisťovať väčšinou až potom, keď sa niečo stane.“
Hneď ako „vo friškosti“ zarobí
Pani Žofia je vyučená keramička a jej dlhodobým snom bola odjakživa dielňa. Splnil sa jej práve tu, v smolenickom domčeku. Zatiaľ má od ozajstného ateliéru dosť ďaleko, no dôležitá je potrebná výbava: pec, hlina a glazúry. Vyrába úžitkové predmety od výmyslu sveta, a susedia si pomaly, ale isto zdobia svoje domácnosti práve jej hlinenými domčekmi, kvetináčmi, soškami či dokonca reliéfmi.
Od istého času prenasledovala pani Žofiu utkvelá predstava zriadiť v Smoleniciach keramický krúžok pre deti. Prihlásilo sa šesťdesiat nadšencov, akurát plán nebol celkom domyslený. V celých Smoleniciach totiž nebolo možné zohnať jediný priestor. „Tri mesiace som behala všade, kde sa dalo. Dokonca aj na fare som sa pánu farárovi ukláňala, no všetko márne. Tak som s tým skončila. Až neskôr som sa dopátrala ku škôlke, kde mi veľmi milá riaditeľka umožnila s deťmi robiť. Lenže potom sa mi naskytla práca v poisťovni, ktorá mi zobrala čas a ponúkla lepší zárobok,“ hovorí pani Holotíková, ktorá sa k práci s deťmi chce vrátiť hneď, ako „vo friškosti zarobí veľa peňazí“.
Zistili sme, že hlava nie je placka
„Tie decká sú strašne šikovné, dodnes za mnou chodia, vraj Žofina, ty si sa na nás vykašľala,“ vraví pani domáca. Nečudo, veď v škôlke dlhé hodiny spolu vyrábali rozprávky z hliny a zisťovali, či je hlava placka, alebo nie. Nezasahovala im do tvorby, treba ich vraj nechať na pokoji, len im treba vysvetliť, že keď si to poriadne neuťapkajú, tak sa im to rozpadne. „Koľkokrát som žasla, aké krásne veci porobili. A vždy po svojom,“ spomína pani Žofia. „Nie ako dospelí, ktorí potrebujú stále niečo kopírovať. Veľmi dobre som urobila, že som investovala pred časom do keramickej pece. Rada by som svoj sen s deťmi ešte niekedy zrealizovala.“ EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
