V malebných priestoroch budovy s históriou siahajúcou až do 13. storočia nájdete unikátnu kaviareň. Obsluhujú tu ľudia s mentálnym postihnutím, čo im však nebráni, aby vám kávu, miešané nápoje či iné dobroty podali s úprimným úsmevom a noblesou.
Tri čašníčky a traja čašníci. Šesť ľudí, pre ktorých je práca dôležitým prostriedkom na zaradenie sa do spoločnosti bez zdravotného postihnutia. A šancu uspieť na tejto ceste im môžete dať aj vy.
Diagnóza nie je dôležitá
Na malom kolektíve vidno, že je zohratý. Ako sa navzájom oceňujú? „Mám vynikajúcich kolegov a kolegyne,“ bez váhania zareagoval 34-ročný Juraj Šuster. O tri roky starší Tibor Kuruc vyzdvihuje priateľskosť a slušnosť spolupracovníkov. Dvadsaťštyriročná Petra Vršanská si u kolegov cení ochotu navzájom si pomáhať.
Tridsaťšesťročná Janka Antalová a 38-ročná Michaela Dobrovodská spontánne súhlasia so svojou mladšou kolegyňou. Martinovi Príkopskému imponuje na spolupracovníkoch šikovnosť, s akou zvládajú svoju prácu. Tento 23-ročný mladík má polygrafické vzdelanie, ale prácu v tomto odbore sa mu nepodarilo nájsť, rekvalifikoval sa teda za čašníka.
Kurz spolu s ním absolvovali aj ostatní členovia kolektívu. Odborníci z hotelovej akadémie im pomáhali osvojiť si zručnosti, ktoré si vyžaduje práca barmana a čašníka.
Miesto na mieru
„Život týchto ľudí sa nesmie končiť ich diagnózou,“ zdôrazňuje PhDr. Viera Záhorcová z občianskeho združenia Inklúzia, ktoré je zriaďovateľom kaviarne, „tá nám len poskytuje informáciu o tom, čo limituje toho-ktorého človeka. Našou úlohou je nájsť mu miesto šité na mieru.“
Doktorka Záhorcová ďalej hovorí o potrebe individuálneho prístupu. Lebo dvaja ľudia s rovnakou diagnózou sú rôzne funkčne zruční. Za dôležité považuje vytvárať im podmienky na bežný život – či už ide o zamestnanie, komunikáciu, cestovanie, rôzne iné príležitosti, ale aj šance také, aké majú zdraví ľudia.
Juraja práca čašníka veľmi baví a svojich zákazníkov považuje za vynikajúcich.
„V príležitostiach nesmie byť žiaden limit, v praxi sa mi osvedčilo, že pomáhajú týmto ľuďom rásť,“ vysvetľuje Viera Záhorcová, ktorá dlhé roky pracovala ako klinická psychologička. Vie teda presne rozlíšiť, čo zdravotne postihnutý človek zvládne, a čo ho už, naopak, zaťažuje.
„Snažíme sa pracovať tak, aby sme v týchto ľuďoch našli to, čo môžeme využiť pri danej pracovnej činnosti, na čom oni môžu stavať,“ vraví. „Aby boli samostatní a dokázali sa začleniť do spoločnosti.“
Pevnými nohami na zemi
V tomto úsilí ich občas brzdia obavy príbuzných, ktorí zdravotne postihnutého člena rodiny chránia pred rôznymi aktivitami, vraj „aby si neublížil“. Tým ho vlastne znevýhodňujú, lebo nečinnosťou nemôže nadobudnúť žiadne zručnosti.
„Našou úlohou je poukázať na takú strednú cestu, hovorievam, že trošku podnetnejšiu. Na toho človeka treba naložiť trošku viac ako momentálne dokáže, aby sa mal k čomu približovať,“ objasňuje doktorka Záhorcová.
A tak si aj jednotliví členovia pracovného tímu budujú svoju kariéru. Navštevujú počítačový kurz a učia sa tiež angličtinu. Na pravidelných poradách sa zdokonaľujú vo svojich zručnostiach. Podľa Viery Záhorcovej je pre nich mimoriadne dôležitá spätná väzba, aby vedeli, čo musia ešte vylepšovať.
Na zákazníkoch im mimoriadne záleží, pozorne si všímajú, či z kaviarne odchádzajú spokojní. Napokon pochvala každého poteší... Aj Michaela hovorí, že človeku dobre padne, ale nesmie si ju až tak pripustiť, aby nelietal v oblakoch.
„V tomto kolektíve nenájdete závisť, to tu nefunguje. Keď im dávate dobro, tak sa vám to stonásobne vráti,“ s úsmevom hovorí Viera Záhorcová a dodáva: „Je to neuveriteľná pridaná hodnota, ktorú pocítite, až keď to zažijete.“
Podnikatelia, ktorí zamestnávajú znevýhodnených ľudí, to dobre poznajú. Oceňujú aj ich lojalitu a hovoria, že po príchode týchto ľudí sa v kolektíve pozitívne zmenila atmosféra. Ľudia dobrom reagujú na dobro, ktoré zdravotne postihnutý človek vniesol na pracovisko. A to rozhodne nie je málo...
Autor: Dagmar Murgašová
