Pedofílne a iné uchylky možno exaktne zmerať na PPG prístroji.Je to veľmi drahý prístroj, na ktorom sa merajú zmeny kožného odporu – pri vzrušení stúpa kožný odpor, počítač vyhodnotí krivku, podľa ktorej seuxológ prečíta či jedinec nemá náhodou pedofílne sklony. Na Slovensku sú zatiaľ len dva podobné prístroje, jeden v bratislavskej fakultnej nemocnici, druhý majú kriminalisti. K dispozícii by mal byť už onedlho aj v Inštitúte klinickej sexuológie v Bratislave. Tento špeciálny prístroj, ktorým sa dá odhaliť sklon k sexuálnym úchylkám funguje na princípe detektoru lži a okrem iného umožní otestovať aj sexuálnu orientáciu ľudí, ak si ňou nie sú istí.
„To je vzrušenie! To je lepšie ako sadomaso…“ vykrikoval pred týždňom mladík s fľašou na Moste Lafranconi, pod ktorým sa valil storočný Dunaj. Sexuálnych porúch a úchyliek, s ktorými ľudia žijú, je pravdepodobne oveľa viac, ako to odrážajú akékoľvek zdravotnícke klasifikácie a štatistiky.
Známy český psychiater Vondráček už opísal prípad dievčaťa, ktoré dosiahlo orgazmus, iba keď plávalo vo Vltave. Iné rieky ju nechávali chladnou, rovnako ako všetci chlapi. Tento zvláštny druh fetišizmu nazval potamofília.
Hoci o sexualite dnes viem veľmi veľa, ešte stále je veľa bizarných otázok, na ktoré si ani sexuológovia nedokážu dať jednoznačnú odpoveď. Prečo niekomu na to, aby sa vzrušil, stačí obyčajná ženská zástera a ďalšiemu sa uľaví len v prípade, že ho žena pripúta k posteli a riadne stlčie?
Čo je vlastne normálne v sexe?
„Ľudia, ktorí s rôznymi praktikami experimentujú, ešte nemusia byť deviantní. O úchylke sexuológovia hovoria až vtedy, keď ju človek začne uprednostňovať na úkor tzv. normálnych, čiže väčšinových sexuálnych aktivít.“ hovorí PhDr. Robert Máthé, klinický psychológ a sexuológ. Asi šesť percent heterosexuálnych mužov a žien má v priebehu svojho života homosexuálnu skúsenosť, ale to ešte neznamená, že sú homosexuáli, len to skúšajú.
O slávnom rozprávkarovi H. Ch. Andersenovi je napríklad známe, že bol homosexuálny pedofil. Aj o Carrollovi autorovi knihy Alica v krajine zázrakov, sa stále vedú polemiky, či bol heterosexuálny pedofil, takisto Jaroslav Foglar, autor známych Rýchlych šípov. Títo geniálni autori však nikdy nikomu neublížili, skôr naopak ich „úchylky“ sa pozitívne pretavili v dielach, na ktorých vyrástli celé generácie.
Objavujú sa stále nové úchylky?
PhDr. Petr Weiss zo Sexuologického ústavu v Prahe, autor ojedinelej knihy Sexuálne deviácie, tvrdí zhodne s našimi sexuológmi, že ľudská sexualita sa za posledných 40-tisíc rokov podstatne nezmenila, no zmenilo sa sexuálne správanie, prejavy, a teda aj to, čo je za deviáciu považované.
Ešte do 60. rokov bola napríklad homosexualita zaraďovaná medzi deviácie, dnes sa chápe ako variant ľudskej sexuality. A menia sa prejavy deviácie.
Napríklad bývalí fetišisti hodvábu dnes presedlali na plastické látky – najmä latex. „Takáto porucha sa však vyskytuje takmer výlučne u mužov,“ hovorí psychologička M. Hanúsková. Fetišizmus je porucha sexuálnej preferencie, postihnutý muž je síce schopný pohlavného styku, ale dáva prednosť inej aktivite pred bežným sexuálnym stykom. Dá sa však liečiť, ak pacient chce. „Má taký nutkavý charakter, že sa človek nevie ubrániť. Môže to byť úplne bizarný predmet, ktorý ho vzrušuje, a ani sexuológovia nevedia vždy vysvetliť, prečo práve tento predmet uvedie niekoho do vytrženia. Môže to byť i akákoľvek ženská kuchynská zástera. Hoci aj zavesená.“
Frotéri, žiletkári, exhibicionisti
Medzi praktiky patologickej sexuálnej aktivity zaraďujú sexuológovia tušérov, frotérov, žiletkárov, sadistov a masochistov.
Tušéri a frotéri patria medzi skupinu patologických agresorov, ktorých sexuálne vzrušuje, keď sa tlačia na ženy v električkách, na rockových koncertoch či v rôznych tlačeniciach. Nemajú však tendenciu s obeťami komunikovať a akejkoľvek komunikácii sa vyhýbajú. Nebývajú nebezpeční, skôr nepríjemní.
Žiletkári majú zase nutkanie poškodzovať odev žien. Sexuálne ich to vzrušuje. Nástrojom býva buď britva, alebo žiletka, ktorou šaty žien nenápadne poškodia.
Exhibicionisti tiež nie sú sexuálne agresívni, stačí im len to, že sa ukážu.
V parkoch v hlavnom meste ich stretnete veľmi často. Príčiny exhibicionizmu sú tiež jednou zo záhad sexuológie.
„Exhibicionisti, to je ďalšia zvláštna kategória ľudí, pre mňa tajomná,“ hovorí psychológ PhDr. Slavomil Hubálek. Vžiť sa do psychiky exhibicionistu je ťažké. Títo ľudia neuveriteľne trpia, celý život sa za to hanbia a vedia, že robia niečo zlé. Bojujú s tým, ale keď to na nich príde, neovládnu sa. „Je to podobné nutkanie ako pri obsesiách. Už od rána vedia, že to na nich ide, a hoci si rozkážu, že to neurobia, z práce namiesto domov idú do parku, kde exhibujú. Keď sa vrátia domov, majú ťažké depresie plus panickú hrôzu, či ich niekto nespoznal,“ popisuje stav duše exhibicionistov psychiater.
Vo všeobecnosti teoreticky platí, že čím je vyľakanie ženy väčšie, tým je ich sexuálne uspokojenie intenzívnejšie. V živote však každý exhibicionista chce niečo iné. „Niekto trocha posmechu. Hlavná slasť však plynie z toho, ak oči ženy spočinú na jeho obnaženom úde. Ak je žena krátkozraká alebo má zrkadlové okuliare, je to pre neho veľmi frustrujúce,“ hovorí Hubálek. Deviant za odborníkom dobrovoľne nepríde, prevažná väčšina sa odhodlá zájsť za lekárom až po prvom škandále na verejnosti.
Skutočne nebezpečnou úchylkou je agresívny sadizmus – trpí ním väčšina sexuálnych vrahov, ktorí potrebujú obeť svojho sexuálneho záujmu znehybniť, a preto skôr či neskôr vraždia.
Kde sa berie sadomasochizmus?
Úchylka, pri ktorej človek dosiahne sexuálne vzrušenie len pomocou bolesti, poníženia a obmedzovania, je opäť jednou z tých, ktorú jednoznačne nevedia vysvetliť ani renomovaní sexuológovia. Počet sadomasochistov si už vôbec nikto netrúfne odhadnúť.
„Sadomasochizmus je deviácia, ku ktorej sa málokto prizná aj v dotazníkoch. Keď sledujeme, aké množstvo sadomasochistických časopisov vychádza, koľko všelijakých pomôcok sa predáva v sexshopoch, koľko pornofilmov s týmto zameraním sa nakrúca, znamená to, že ak sa to dobre predáva, ľudia si to vyžadujú. Samozrejme, nie každý, kto to sleduje, musí byť sadomasochista,“ hovorí PhDr. Slavomil Hubálek, ktorý sa dlhé roky venoval terapii pacientov s rôznymi sexuálnymi odchýlkami. Podľa jeho slov je zaujímavé, že presne rovnakým spôsobom reagujú masochisti, ktorí nikdy nevideli žiaden masochistický film, nečítali žiaden porno časopis. „A predsa niekde v zapadnutej dedine vyrastie mladý muž, ktorý má želania, aby ho žena spútala, počas styku bičovala a nadávala mu. Dokonca aj jeho predstavy, ako by žena mala vyzerať, sú podobné ako u ostatných sadomasochistov. Sú jednoducho veci, ktoré sa nedajú celkom vysvetliť,“ hovorí psychiater.
Masochizmus je zase jednou z mála deviácií, ktorou môžu trpieť aj ženy.
Nechávajú sa trýzniť alebo sa mučia aj samy a často si spôsobujú rôzne zranenia.
K masochizmu patrí aj fenomén erotickej asfyxie, keď si ľudia vyvolávajú vzrušenie tým, že sa škrtia rukami alebo škrtidlom, alebo si robia rôzne slučky. Použitá stimulačná technika je však taká nebezpečná, že sa niekedy končí smrťou. Takto skončili údajne niektorí známi rockoví speváci. Či cítia odsúdenci na smrť obesením v posledných sekundách života orgazmus, nám profesor psychológie G. Dobrotka nevedel potvrdiť. „To asi nikto nevie…“ Vo svojej dlhoročnej praxi súdneho znalca sa však stretol s prípadmi mladých ľudí, ktorí na tento experiment doplatili životom.
Narodíme sa už takí?
Mnohí si kladú otázky. Deviantom sa človek rodí, alebo sa ním stáva? Hovorí sa o teórii zámky a kľúča. Zámka sú vrodené dispozície, kľúč konkrétne životné a sexuálne skúsenosti, ktoré môžu deviáciu naštartovať.
Čiže úchylka, ak ju v sebe máme, sa niekedy ani nemusí prejaviť. U niektorých sa môže napríklad pedofília prejaviť až v dôchodkovom veku.
Počet deviantov v spoločnosti sa nedá odhadnúť, kým deviant nemá problém so zákonom, len veľmi zriedka pomoc vyhľadá. Deviácie sa nedajú vyliečiť, možno ich však liečiť. Nikomu však nemožno zaručiť, že jeho úchylka opäť neprepukne. Toto nebezpečentvo možno len znížiť. EVA HRDINOVÁ
