Páli vám to na 150 percent, všetko sa darí, je to jeden veľký flám, žiadne riziko, takto hovoril Miloš Kopecký o svojich manických stavoch. Daň, ktorú si organizmus vyberie za krátku eufóriu, je v lepšom prípade depresia, v tom horšom život ako u speváka Petra Muka či režiséra Petra Lébla.
Blázniví umelci?
Život s bipolárnou chorobou je námet na nejeden román či film i pochúťkou pre bulvár. Ešte koncom päťdesiatych rokov bol sfilmovaný román Smäd po živote o Vincentovi van Goghovi, medzi nedávne snímky s touto tematikou patrí napríklad celovečerný dokument Diabol a Daniel Johnston o výnimočnom hudobníkovi.
Súvislosť medzi umeleckými sklonmi a početnosťou poruchy dokazujú aj niektoré výskumy, u celebrít sa však bipolarita občas diagnostikuje aj falošne. Kým niektorí svoje problémy zatajujú, iní ich marketingovo využívajú. „Stretol som sa s odbornými závermi, že každý talentovaný človek je aspoň trochu aj chorý. Som zástancom názoru, že kreativita nesúvisí s duševnou chorobou, že vychádza zo zdravého jadra daného človeka,“ tvrdí súkromný psychiater a psychoterapeut Ján Ballx. Faktom však je, že sprievodným prejavom miernej bipolarity býva aj úspech a výnimočnosť.
O bipolárnej poruche sa môžete ešte viac dočítať aj v rozhovore s psychiatrom Pavlom Černákom, riaditeľom Psychiatrickej nemocnice v Pezinku.
Klasická diagnóza
Maniodepresia patrí ku klasickým psychiatrickým diagnózam, ktorou trpí asi percento populácie. Na označenie tejto choroby sa dnes používa výstižnejší názov bipolárna afektívna porucha. „Pre pacientov bola takáto diagnóza stigmatizujúca, mnohí ich spájali s predstavou vyšinutého blázna. Zároveň nevystihovala podstatu tohto ochorenia, ktorou sú výkyvy nálad,“ vysvetľuje Ballx.
Nejde len o výšku ich amplitúdy mánie alebo depresie, ale o celkový priebeh. Mánia môže byť psychologická obrana proti depresii a depresia zas dôsledok vyčerpania. Nadmerné striedanie nálad spôsobuje uviaznutie v bludnom kruhu.
Pritom kolísanie rytmov je zdravé, občas všetci potrebujeme byť hyperaktívni, inokedy sa zas stiahnuť. V akej miere začína byť toto kolísanie už chorobné? „Pri veľmi aktívnych ľuďoch stačí malá depresia na to, aby bol skok medzi ich výkonnosťou obrovský. Mám medzi svojimi pacientmi aj veľmi úspešných ľudí, ktorých životy sa začali rozpadávať už pri veľmi ľahkej depresii,“ opisuje Ballx.
Až do zachrípnutia
Ľudia vo svojej manickej fáze dokážu byť zábavní, šarmantní, získavať si priateľov i partnerov, zvyknú rozprávať až do zachrípnutia ako Pepin z Postřižin. „Pri vizitách sme často nevedeli zadržať smiech, keď nás rozosmievali naši nákazlivo veselí manickí pacienti,“ pripúšťa Ballx.
To, čo najprv spoločnosť baví, môže však neskôr obťažovať, ba spôsobovať aj vážne problémy. Za jeden večer si takíto ľudia nakúpia letenky do celého sveta, rozdávajú svoje obľúbené veci, veľmi často si berú úvery, ktoré sa neskôr nedajú riešiť, stávajú sa obeťami telemarketingových aktivít či nadšenými propagátormi nejakého výrobku, alebo náboženstva. Ak sa v takejto fáze začnú venovať joge, idú okamžite až do „nirvány“, ak športu, tak do úplného znecitlivenia tela a duše.
Diagnostika bipolárnosti vôbec nie je ľahká. Nemusíte niekedy pri nej ani prechádzať manickými periódami, ale lekár by mal odčítať, že váš prípad nie je tzv. unipolárnou depresiou. Vzhľadom na občasný výskyt halucinácií môže ochorenie pôsobiť aj ako schizofrénia. Najčastejšie však takýto človek pôsobí na svoje okolie jednoducho nevyrovnanosťou.
„Problémom klasickej psychiatrie je naivná vedecká predstava, že existuje chorobný a normálny duševný stav. Ak to aj uznáme, musíme dodať, že medzi nimi existuje celé spektrum rôznych variantov,“ vysvetľuje Ballx. Aj preto sa začína viac hovoriť o poruchách namiesto chorôb. „Prestávame už riešiť, či je niekto „blázon“, alebo nie, snažíme sa ľuďom pomáhať tak, aby dokázali fungovať v bežnom živote,“ vysvetľuje prístup postmodernej psychiatrie.
Môj šéf je maniak
Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je nič ľahšie, ako si najať manického šéfa, ak chcete, aby vaša firma nadštandardne prosperovala. Môžete si byť istí, že bude prísny, puntičkársky, neúnavný – čo viac si môžu akcionári priať? Nakoniec, psychopatia nie je vo svete biznisu celkom neznáma vec. „Necítia hanbu, nemajú emočnú spätnú väzbu,“ hovorí Ballx o žralokoch v podnikaní.
Ballx však tvrdí, že najať bipolárneho človeka do vedenia firmy len pre jeho momentálnu extrémnu výkonnosť je priamo deštruktívne a firemní psychológovia by to mali vedieť rozpoznať. „V žiadnom prípade nemôžeme ľudí s psychickou poruchou stigmatizovať, ale zvažovať, aké kompetencie sú schopní zvládnuť, podobne ako posudzujeme aj iné ľudské vlastnosti,“ dodáva. Extrémy totiž nikdy nemôžu viesť k dlhodobej prosperite. Človek s bipolárnou poruchou môže mať síce veľmi dobré obdobia, ale ak sa nelieči, je len otázkou času, kedy firmu zlikviduje. A takýto dôsledok preceňovania schopností sa nakoniec obráti aj proti nemu samotnému.
Ballx spomína, že pred časom museli hospitalizovať mladého bankára, ktorý síce stále robil dobré obchody a bol vo svojich kruhoch veľmi uznávaný, len popri tom začal organizovať nereálne kultúrne akcie a to upozornilo na začínajúcu mániu a stratu kontaktu s realitou, ktorá aj nasledovala.
Podľa Ballxa sa aj aktuálna ekonomická kríza dá vnímať ako prejav bipolarity: „Zvolili sme si priveľký rozptyl hodnôt spoločnosti. Éra utrácania, konzumu, arogancie, to všetko sú vlastne prejavy manickosti, po ktorej zákonite nasleduje depresia.“
Máme to v rodine
Dedičnosť tejto choroby je síce potvrdená, jej vznik však nie je nevyhnutnosťou. Isté faktory, napríklad neharmonická rodina, však zrejme zvyšujú riziko jej vzniku. Psychické poruchy bývajú systémovým problémom organizmu. Ľudia s bipolárnou poruchou trpia častejšie aj migrénami, obezitou, cukrovkou, chorobami srdca, chorobami štítnej žľazy.
Bipolárna afektívna porucha prvého typu je nevyliečiteľná podobne ako cukrovka, priebeh ochorenia sa však dá liečbou kontrolovať, určite aspoň zmierniť. „Pri neliečenej bipolárnej poruche je len otázkou času, kedy s touto chorobou narazíte. V depresii je najväčšou hrozbou samovražda a v mánii obrazne sociálna samovražda, Keďže mnohé, čo ľudia pod vplyvom neprimeranej nálady vykonajú, sa nedá vziať späť,“ opisuje Ballx.
Liekom prvej voľby pri bipolárnej poruche nie sú antidepresíva. „Mám skúsenosti s tým, že ľudia boli roky neúspešne liečení na depresiu, lebo u nich nebola diagnostikovaná bipolarita. Býva nešťastím pre pacienta, ak zatají svoje dobré dni.“
Mnohí pacienti sa obracajú aj na rôzne alternatívne a orientálne spôsoby liečenia. „Opakovane som sa stretol s pacientmi, ktorí predtým utratili nezmyselne veľa peňazí na rôznych liečiteľov,“ hovorí Ballx. Myslí si, že západné diagnózy treba liečiť západnými metódami. Ale napríklad pozitívny účinok meditácie na psychiku je vedecky dokázaný.
Bipolárna porucha sa môže zmierňovať aj úpravou životných rytmov či abstinenciou. „Ľudia pri tejto chorobe viac pijú, viac berú drogy, v mánii viac sexujú. Sčasti je to dôsledok a sčasti príčina komplikácií priebehu tejto poruchy. V manickej fáze je ich pitie živelné, bohémske, v depresívnej zapíjajú svoj smútok, často až do nemoty.
Ak si človek začne uvedomovať, že kolísanie jeho nálad a výkonnosti má nepriaznivý vplyv na jeho súkromný či pracovný život, je dobré sa o tom poradiť aspoň s obvodným lekárom. Dôležité je sledovať, či reakcie zodpovedajú podnetom. Smútok pri strate blízkeho človeka je normálny a zdravý, spúšťačom chorobnej depresie však môže byť aj šek na desať eur.
Život ľudí s bipolárnou chorobou nemusí byť zďaleka len o liečení, o čom hovorí napríklad aj životný príbeh zakladateľa televíznej stanice CNN Teda Turnera.
Voči liečeným ľuďom však panujú medzi zamestnávateľmi veľké predsudky. „Kto na to má, rád si zaplatí i súkromného lekára, aby sa mu psychiatrický nález nedostal do zdravotnej dokumentácie,“ hovorí Marcela Barová, riaditeľka združenia Otvorme dvere, otvorme srdcia (ODOS). Podľa nej panuje všeobecná predstava, že nie sú schopní podávať stabilný pracovný výkon. Určite by však napríklad nemali robiť na zmeny ani mať veľké stresy z termínovaných úloh.
Ešte horšie bývajú však osobné problémy ľudí. Podľa jej skúseností si len málokedy vytvoria trvalý vzťah, existujúce manželstvá sa často rozpadajú. Ženy a deti často nevydržia „podnikateľské zámery“ svojich manických otcov vystriedané fázami, keď len sedia v kúte so smutným pohľadom.
Podľa Barovej nie sú naše zdravotníctvo ani spoločnosť pripravené na epidémiu depresií, ktorá už prakticky vypukla. Chýba prevencia, nácvik psychohygieny u mladých ľudí, ale aj následná starostlivosť vo forme komunitných služieb. Ani rodiny nie sú často dostatočne pripravené na návrat chorých. „Buď ich priveľmi opatrujú, čo oni začnú zneužívať, alebo na nich majú neadekvátne nároky, čo v nich len vyvoláva pocity, že naďalej zlyhávajú,“ opisuje Barová.
To sa nedá opísať
Príbeh dnes už päťdesiatročnej fotografky Márie je takmer modelový. Už jej mama sa musela liečiť z depresií a až nezdravo sa o dcéru bála. Vyštudovala strednú umeleckú školu, roky pracovala ako fotografka. Po revolúcii sa nejaký čas snažila stíhať prácu na dvoch miestach. Do toho prišla starosť o domácnosť v čase, kým bola mama opäť hospitalizovaná.
„Chcela som vymaľovať kuchyňu, natiahnuť linoleum, ale odrazu mi začalo byť strašne zle, triasla som sa, bolelo ma celé telo. To sa ani nedá opísať,“ vraví. Hneď jej napadlo, že by to mohla byť depresia a zašla za psychológom, ktorý jej dal vyplniť nejaké dotazníky. „Vyhovovalo mi, že sa ma na nič nepýtal,“ hovorí.
Po dvoch týždňoch brania vtedy populárneho Prozacu jej však odrazu začalo byť priveľmi dobre. Mala pocit, že ju konečne vyliečili z depresie. „Po prvý raz ma bavil život,“ opisuje.
Našťastie už nestihla ponakupovať všetko, čo si v tejto fáze naobjednávala, lebo po troch týždňoch opäť prepadla depresii. V nemocnici sa jej vrátila manická fáza. „Inak veľmi málo rozprávam, ale vtedy som len mlela a mlela. Všetko som kritizovala, bola som najmúdrejšia na svete,“ spomína. Po rokoch si skôr pamätá na depresie: „Myslela som aj na to, že by som mala so všetkým skončiť, ale povedala som si, že by som to mame neurobila.“
Dostať sa z depky jej pomohli aj terapeutické sedenia, hoci sa do nich sama veľmi aktívne nezapájala. „Nevedela som sa sama vyjadriť, ale dosť mi dalo to, že som počúvala problémy iných,“ hovorí.
Vraví, že choroba jej aj niečo priniesla: „Človek je vnímavejší, všíma si aj veci, ktoré iní nevidia.“ Vraj dnes už inak prežíva aj všetky dobré veci života. Hoci cíti, že lieky ju robia trochu pomalšou a hoci stále máva občasné problémy so spánkom, už prakticky dvadsať rokov dokáže aj s touto chorobou normálne pracovať.
