Tento ihličnan má pre nás minimálne dve zvláštnosti. Je to do 35 m vysoký, rýchlo rastúci opadavý strom s kužeľovitou korunou. V miestach, odkiaľ vyrastajú z kmeňa konáre, sú priehlbiny. Výhony sú hnedasté, dlhé, protistojné. Púčiky pretiahnuto vajcovité, odstávajúce až kolmé, 4 mm dlhé. Ihlice sú usporiadané skrutkovito, na skrátených konárikoch protistojné, 1-3,5 cm dlhé ploské, mäkké svetlozelené, na jeseň červenejú, opadávajú spolu so skrátenými výhonmi, a to je prvá zvláštnosť, pretože je neobyčajné, aby spolu s listami opadávali na jeseň aj skrátené výhonky.
Metasekvoja je jednodomá rastlina. Samčie kvety sú usporiadané v malých guľovitých šištičkách, samičie vo vrcholových zelených šiškách.
Šišky sú vajcovité až guľovité, dlhostopkaté, 1,5-2,5 cm dlhé, nezrelé sú zelené a vzpriamené, zrelé sú hnedé a previsnuté. Kôra je sivá až červenohnedá, pozdĺžne popukaná, mäkká borka sa odlupuje v tenkých pásikoch. Jej domovom je stredná Čína. V strednej Európe je to častý záhradný a parkový strom s krátkou históriou. Má rád hlboké priepustné vlhké pôdy, bohaté na živiny. Obľubuje polotieň, je odolná proti zime, ale ohrozujú ju neskoré jarné mrazy.
V roku 1941 ju popísal japonský botanik podľa fosílnych nálezov, teda skamenelín. Pochádzala z treťohôr, keď hojne porastala severnú pologuľu. Botanik, ktorý ju popisoval, vôbec netušil, že na zemi ešte existuje v živej podobe. Ešte v tom istom roku bola táto živá podoba objavená a odborne popísaná v strednej Číne. V roku 1947 sa semená dostali do Európy, kde sa z nich vypestovalo niekoľko rastlín. Stonkovými odrezkami sa rýchlo rozšírili a dnes ju možno vidieť aj v Botanickej záhrade v Průhoniciach.
Anastázia Ginterová
