Dievčatá zvládajú zákroky u zubára oveľa lepšie ako chlapci. Pokazené zuby sú, žiaľ, bežným štandardom už u malých detí, tvrdí detská zubárka Katarína Bartonková. (Rozhovor sme zverejnili vo februári 2013)
Prečo sa takmer všetci bojíme zubárov?
Súvisí to s minulosťou. Ľudstvo si ten strach ťahá so sebou generačne. Kazy a bolesti zubov tu predsa boli vždy, a to bez dnešných možností ošetrenia. Vplyv na strach však má ale asi aj to, že zubárske zákroky sa robia na hlave a blízko centrálneho nervového systému, čo automaticky vyvoláva nepríjemnejšie pocity než zásahy do iných častí tela. Navyše ak si vezmeme, že človek má v ústach bez osmičiek 28 zubov, šanca, že na niektorom z nich vznikne akútny problém, je štatisticky väčšia ako pri iných orgánoch.
Nebude to skôr tým, že ten dobrák, ktorý kedysi vymyslel zubnú vŕtačku, nedomyslel, že jej treba dať príjemnejší zvuk?
(smiech) Myslím si, že zvuk vŕtačky je pri zákrokoch to posledné, čo pacientov straší.
Dá sa toho strachu zbaviť?
Len skúsenosťou, a platí to tak pre deti, ako aj pre dospelých. Z praxe vieme, že niekomu môžete rozprávať čokoľvek, ale kým si sám nevyskúša, že zákrok zubára nemusí bolieť, nepresvedčíte ho.
Poznáte mnoho sadistických kolegov?
Podľa ľudí sme takí všetci, na to som si už zvykla. Občas príde pacient a otvorene povie, aby som to nebrala osobne, ale že zubárov nemá rád, dokonca ich neznáša. Tak to je a musíme to akceptovať ako súčasť našej práce. Stretla som sa aj s postojom, že logicky musíme byť sadisti, ak dokážeme ľuďom robiť až tak zle. Niekedy to berieme s humorom, ale občas nám to nepadne dobre, lebo naším poslaním je pomáhať, nie ubližovať.
Jupíky a iné sladké malinovky, k tomu lepivá strava? Katastrofa
Chodia k vám deti aj mládež. Keď sa im pozriete do úst, čo obvykle vidíte?
Bežným štandardom už na pomedzí škôlkarského a školáckeho veku sú plombované mliečne zúbky. Chcem tým povedať, že pokazené zuby mávajú už malé deti, je to dokonca rozšírený jav. Hovorím pritom len o deťoch, ktoré rodičia privedú do ambulancie. Nechcem vedieť, čo skrývajú ústa detičiek, ktoré rodičia k žiadnemu zubárovi neprivedú. Asi pole neorané.
V tomto veku sa pritom začína nielen výmena predných mliečnych zúbkov, ale súčasne rastú aj prvé trvalé stoličky za posledným mliečnym zubom. Tie už nevypadnú a stávajú sa rizikovými. Rodičia, ktorí vtedy nevezmú dieťa do ambulancie, môžu spôsobiť, že bude mať také kazy na stoličkách, že o ne nakoniec príde. Má to aj logiku, lebo ak sa trvalý chrup prerezáva do terénu, v ktorom sú samé kazy osídlené mikroorganizmami, nemôže sa to skončiť dobre. O tom, že u takých detí neraz absentujú aj správne hygienické návyky, ani nehovorím.
Kedysi tu nebolo toľko reklám na pasty, ústne vody, bieliace prípravky, neexistoval ani taký šialený kult celebrít so žiarivými bielymi zubami. Nie je potom paradox, že dnes majú ľudia chrup v horšom stave?
Je to paradox, ale súvisí to aj s tým, že ľudia si takmer neuvedomujú, čo jedia a pijú. Prevažuje kariogénna, lepivá strava, pijú sa sladké bublinkové vody. Už maličké deti behávajú s „jupíkovými“ fľaštičkami, k tomu dostávajú čokolády a keksíky, čo trebárs v povojnových rokoch nebolo bežné.
Vtedy dostalo dieťa do rúk očistený kaleráb alebo mrkvu, pilo obyčajnú vodu. Teraz sa síce niektoré mamičky snažia, aby deti preferovali vodu, ale pozrite sa na väčšinu žiakov. Takmer všetci majú v ruksačikoch napchaté fľašky so sladkými nápojmi, o ponuke nápojových automatov na školách ani nehovorím.
Nápoje typu Jupík teda rodičom detí neodporúčate?