Pacienti všade na svete tvrdia, že lekári na nich nemajú čas. Americká štúdia ukázala, že každý pacient sa chce spýtať v priemere na tri alebo viac vecí. Avšak z ordinácií vychádzajú pacienti s odpoveďou v priemere na jeden a pol otázky. Ako je to na Slovensku?
Koľko času máte v priemere na pacienta? Máte pocit, že zodpoviete na všetky jeho otázky?
MUDr. ALENA ZÚBEKOVÁ, neštátna stomatologička: „Objednávam si pacientov vždy po polhodine, ale niektorý zákrok si vyžaduje aj dlhší čas. Vždy predtým, ako si pacient sadne do kresla, rozprávame sa a potom už prakticky celý čas hovorím ja. Každý úkon pacientovi komentujem, takže po šichte som totálne uhovorená. Priznám sa však, že pred rokom 1989 som sa s pacientmi rozprávala menej.“
MUDr. JOZEF NOVOTNÝ, psychiater: „Podľa štatistík by to naozaj vychádzalo na tých mizerných 17 minút. Pacientov je príliš veľa a psychiatrov málo. Čakáreň býva pravidelne plná už hodinu pred začiatkom ordinačných hodín. Moji pacienti, žiaľ, musia stráviť čakaním niekedy aj tri-štyri hodiny, nedokážem to ovplyvniť. Každému pacientovi sa venujem toľko, koľko považujem za vhodné, je to aj dva razy toľko, ako tých 17 minút a niekedy ani to nestačí. Určite zostane veľa vecí nezodpovedaných. Najmä v profesii, kde je diagnostika založená na rozhovore.“
MUDr. PAVLA KOHÚTKOVÁ, neurologička: „Netrúfam si tvrdiť, že moji pacienti dostanú odpoveď na každú otázku. Ľudí pred dverami je vždy toľko, že sa úprimne priznám, že niekedy som rada, keď stihnem odpovedať, čo najstručnejšie.“
JAROMÍRA JÁNOŠKOVÁ, klinická psychologička: „Skutočne veľa nedorozumení plynie z nekomunikácie. Ľudia tak majú bizarné predstavy o tom, čo sa v ordinácii sexuológa deje. Spomínam si na dvojicu mladých ľudí, ktorí už mali určený termín na sobáš. Boli veľmi napätí a nervózni. On nemal erekciu, ona mala obrovský strach. Porozprávali sme sa a im sa zrazu ohromne uľavilo. Na otázku, prečo sa tak strašne báli návštevy u mňa, sa priznali, že si mysleli, že mi budú musieť v ordinácii predviesť, ako to robia.“
Bratislavský chirurg (nechce byť menovaný): „Keby som všetkých chcel stihnúť, musel by som robiť ako na bežiacom páse. Tí pacienti, čo to tvrdia, majú často pravdu. Niekedy to tak naozaj vyzerá. Často sa hovorí, že byť lekárom je poslanie, že peniaze nie sú všetko. Ale keď máte ledva na živobytie, keď mňa ako štátneho lekára musí živiť manželka, pýtam sa, komu sa chce byť neustále pozitívne naladený? Aj to je možno dôvod, prečo tak málo komunikujeme. Slovenský chirurg musí rozmýšľať aj nad tým, či bude mať čistý plášť, či budú rúšky, či bude môcť ísť operovať, alebo či bude pokazený zase nejaký prístroj. Potom sa mu nečudujte, že nemá v ambulancii trpezlivosť ani chuť vysvetľovať pacientovi diagnózu.“ (uj)
