Kým dieťa nechodí do škôlky, v podstate celý svoj čas trávi s mamou, žije v jej bezpečí. Po určitom čase sa však tento spolu trávený čas rapídne mení. Podľa štatistiky sa rodičia venujú svojim školopovinným deťom denne v priemere 19 minút. Je to veľa alebo málo?
Hľadáte partnera?
SME.sk spustilo serióznu zoznamku Dvaja.sme.sk.
Seriózne zoznámenie
„Už na prvý pohľad môžeme konštatovať, že je to málo, navyše je dôležitá i štruktúra týchto 19 minút,“ tvrdí psychologička Barbora Kuchárová a dodáva, že mnohokrát ide iba o výkonové otázky, odpočet toho, čo bolo v škole, čo treba vybaviť. Je to vlastne z emocionálneho hľadiska prázdne rozprávanie bez toho, aby bol rodič zvedavý na to, ako sa dieťa cíti, čo zažíva, či má nejaké problémy.
Zbieranie informácií
Za taký krátky čas rodič rozhodne nemôže dôkladne spoznať svoje dieťa, aj keď je viac spôsobov, ako dieťa spoznávame.
Podľa psychologičky to nie je len klasický rozhovor, ale i pozorovanie jeho správania, získavanie informácií od iných rodinných príslušníkov, učiteľov, trénerov, priateľov, ale i jeho prejavov v slohových prácach a kresbách, toho, ako sa oblieka, ako sa správa k svojim veciam, ako sa stravuje, ako dodržiava stravovacie a hygienické návyky a mnohé iné signály toho, v akom období svojho života sa nachádza, čo ho trápi a ohrozuje.
Recept na spoločne strávený čas
Rodič by sa často aj chcel viac času venovať svojej ratolesti, ale jednoducho nevie ako na to. Nevie presne, o čom by sa mal s dieťaťom porozprávať. Psychológovia majú na to jednoduchú a rýchlu poučku.
„Spolu strávený čas by mal obsahovať veci telesné – objatie, pohladenie, emočné – spoločné prežívanie radostí a starostí, ale aj smiech, hnev, plač, výkonové – ocenenie schopností a zručností dieťaťa, pochvala za to, čo urobilo a čo dokáže, a vzťahové, teda rozprávanie a bytie spolu, napríklad rozhovor pri spoločnej príprave večere,“ vysvetľuje psychologička Barbora Kuchárová.
Cieľom je harmonická osobnosť
Aj v dôsledku spomínaných 19 minút sa stáva, že vývoj dieťaťa nie je vždy ideálny i napriek tomu, že túžbou každej rodiny je jeho harmonická osobnosť. Kritérií je veľa, pretože dieťa nevyrastá len vo svojej rodine, ale i školskom prostredí, s kamarátmi i samo so sebou vo svojom vnútornom svete.
„Rodina plní úlohy najmä emočného sýtenia, pocitu, že dieťa je milované, sýtenia sociálneho – učí sa v rodine vzťahom tak medzi mužmi a ženami, ako i medzigeneračným vzťahom, sýtenia ekonomického – zabezpečenie rodiny vytvára dieťaťu pocit bezpečia, a sýtenia zručností a schopností – dieťa sa v rodine učí i dôležité veci pre život.“
Dva extrémy
Výchova detí sa zvyčajne pohybuje medzi dvoma extrémami: medzi zanedbaním povinností rodiča a tzv. opičou láskou. Negatívne dôsledky môže mať aj jeden, ale aj druhý.
„Sú podobné v extrémnom výchovnom štýle, paradoxne, môžu mať za dôsledok rovnaké negatívne dosahy, napr. závislosť. Dieťa rovnako negatívne prežíva nezáujem, ako i prehnaný záujem a strach rodičov a prirodzene sa snaží z týchto situácií unikať,“ zdôrazňuje odborníčka a dodáva, že, žiaľ, nesie to v sebe riziká sociálnej patológie, ktoré sa môžu prejavovať záškoláctvom, šikanou, kriminalitou alebo závislosťou.
Variť spolu večeru
Rodičia sa neraz vyhovárajú na negatívny vplyv dnešných čias. Je súčasnosť iná než predchádzajúca? Psychologička si nemyslí, že je to tak. Tvrdí, že v podstate nie je v ničom iná, než boli časy predchádzajúce. Rodičia sa vždy živili prácou, takže času bolo aj vtedy málo.
„Naši prastarí rodičia vychovávali deti na poli pri poľnohospodárskych prácach. Žiaľ, je to otázka priorít, či sa budeme hnať za statkami a či budeme prehnane ochraňovať deti od reálneho života. Cestou bolo a je spájať viac činností dokopy, napríklad variť spolu večeru, ísť s dieťaťom umyť auto a popri tom sa porozprávať o veciach, ktoré dieťa rieši. Je skrátka neuveriteľne veľa možností, ako byť len formálne spolu,“ dodáva Barbora Kuchárová.
