Ak sa to aspoň trochu dá, svoju diagnózu pred odbornými lekármi tají. Automaticky by všetky jej zdravotné problémy pripísali psychike. Monika Ladungová bojuje už dvadsať rokov s depresiami a tvrdí, že najhoršie, čo môžete takémuto človeku povedať, je veta: Premôž sa! Narodila sa v roku 1970 v Turzovke. Dva roky študovala andragogiku na Pedagogickej fakulte v Nitre, pre zdravotné problémy svojho muža štúdium ukončila. Pracovala na Strednej zdravotníckej škole v Nových Zámkoch a v nemocnici v Nových Zámkoch. Päť rokov prevádzkovala psí útulok, tri roky mala živnosť na numerologické poradenstvo. K numerológii sa dostala, keď hľadala pre seba pomoc v chorobe. Živnosť zrušila pre opakujúce sa remisie, počas ktorých nedokázala pracovať. Od roku 2004 je v invalidnom dôchodku. Je druhýkrát vydatá, bezdetná, žije v Nových Zámkoch.
Trpíte organickou depresiou. Čo to presne je?
Je niekoľko druhov depresií, organická vzniká ako dôsledok alebo sprievodný jav niektorých ochorení, u mňa za tým stojí hormonálna nerovnováha. V mojom prípade to teda nie je duševná porucha.
To je lepšie či horšie?
Spočiatku som si hovorila, chvalabohu, aspoň nie som cvok. Dnes viem, že je to horšie. Psychiku by som mala v poriadku, nebyť mojich fyzických zdravotných ťažkostí.
Ako sa depresia začala u vás vyvíjať?
Od detstva som bola často chorá. Prvýkrát ma operovali ako dvojročnú. Mám za sebou veľa operácií a narkóz. Ak si niečo z detstva pamätám, tak biele plášte a fyzickú bolesť. Prvé príznaky depresie som začala pociťovať na strednej škole, vždy keď som sa ocitla v neznámom prostredí alebo sa udiala zmena v mojom živote. Vtedy som ešte netušila, o čo ide.
Kedy to prepuklo naplno?
Po tom, čo som sa v deväťdesiatom roku vydala a presťahovala do Nových Zámkov. Doma v Turzovke som nechala prácu, kamarátov, prišla som do úplne cudzieho prostredia. Manžel bol jedináčik a silný introvert, málo sme spolu komunikovali. Bývali sme u svokrovcov, on mal svoje koníčky a záľuby, ja som ostala zavretá doma. Dlho som si nevedela nájsť prácu, nakoniec som sa zamestnala ako asistentka v strednej zdravotníckej škole. Medzitým sa mi zhoršoval zdravotný stav. Depresia sa mi začala prejavovať najprv cez fyzické príznaky.
Aké?
Najhoršie boli problémy s dýchaním. Dusila som sa, nevedela som sa nadýchnuť alebo vydýchnuť už pri akejkoľvek námahe. Veľmi som sa zľakla, či nemám nejakú vážnu chorobu. Trpela som závratmi, búšením srdca, rozmazaným videním, stavmi akéhosi paralyzovania, napínalo ma na vracanie. Zdalo sa mi, že neviem urobiť krok, som stuhnutá. Okrem toho sa mi opakovali gynekologické problémy.
Kedy lekári prišli na to, že sú to príznaky depresie?
Trvalo to asi dva roky. Absolvovala som všetky možné vyšetrenia a výsledok bol zakaždým negatívny. O to väčší strach mi to naháňalo. Všetko je v poriadku, len ja sa cítim pod psa. Keď sa spätne pozriem, zostáva mi rozum stáť nad tým, koľko bolestivých vyšetrení som podstúpila.
Nepozerali sa na vás ako na hypochondra?
V podstate sa k tomu, že výsledky sú stále negatívne, nevyjadrovali. V tom čase som bola na pohotovosti častejšie ako v kostole. Už ma poznali, pichli mi niečo na upokojenie a poslali domov. Len moja obvodná lekárka ostala nervózna, len čo som sa objavila vo dverách. Preto som sa radšej stiahla, izolovala a snažila sa to vyriešiť sama.
Začali ste študovať odbornú literatúru?
Presne. Nakúpila som si lekárske knihy, slovníky, glukomer, tlakomer a denne som sa diagnostikovala. Išla som rad radom podľa príznakov a všetky diagnózy mi sedeli. To bolo na tom najhoršie. A ešte samota. Nemohla som sa o tom s nikým porozprávať. Nikto nechápal moje stavy, ani lekári, ani okolie.
Vtedy sa človek často utieka k alternatívnym spôsobom liečenia.
Riešila som to aj týmto spôsobom, čo bola ďalšia hlúposť. Vyhľadala som všetkých možných ľudových liečiteľov, minula extrémne množstvo peňazí, energie a vôbec mi to nepomohlo. Len som si vypočula veci, ktoré ma ešte viac udupali. Odvtedy vo mne rezonuje, že ani toto nie je cesta.
Kto teda prišiel na to, že trpíte depresiami?
Jedno z posledných oddelení, kam ma poslala obvodná lekárka, bolo pľúcne. Absolvovala som bronchoskopiu a o desať dní som mala prísť po výsledky. Zatiaľ mi predpísali nejaké injekcie. Fantasticky mi pomohli, a tak pri kontrole hovorím: „Pani doktorka, ani neviete, aká som šťastná, vy ste mi trafili diagnózu.“ A ona na to, že tie injekcie boli antidepresíva a jediná schodná cesta je psychiatria.
Vaša prvá reakcia?
Že pôjdem aj do pekla, ak mi tam pomôžu. Tak zle som sa cítila. Mala som šťastie, že som vedela, do čoho idem, pretože som tam pravidelne chodievala so žiačkami zo strednej zdravotnej. Pamätám si, ako mali tie pätnásťročné dievčatá z toho zábavu a vrchná sestra im povedala: Nesmejte sa, neviete, ktorá z vás tu do roka a do dňa skončí. Paradoxne som to bola práve ja.
Ako to prijalo okolie?
Zle. Nikdy nezabudnem, ako reagovali moje kamarátky. Prehovárali ma, nech tam nejdem, nech sa nad tie problémy povznesiem. Ale prekvapil ma aj prístup zdravotníkov, ktorí ma mali podporiť a brať to normálne. Namiesto toho otázku depresie obchádzali, ako sa len dalo. Priniesla som správu s diagnózou obvodnej lekárke a ona sa ma váhavo spýtala: A pôjdete na tú psychiatriu? Neviem si predstaviť, ako by sa to skončilo, keby som vtedy odmietla. Lebo to, čo prišlo v nasledujúcich dvadsiatich rokoch...
Čo rodina a manžel?
Aj ten ma „úžasne“ podporil. Dokonca blízka rodina z jeho strany mi dala najavo, že blázna v rodine nepotrebuje. Jedinou oporou mi boli moji rodičia. Ešte kým som nemala diagnózu, manžel mi hovorieval: Všetky výsledky máš dobré, nič ti nie je, tak sa spamätaj. To ma ešte viac pribilo k zemi. Odcudzili sme sa. Navrhol rozvod, tvrdil, že ma stále miluje, ale už nedokáže so mnou žiť. Urobili sme posledný pokus, kúpili sme si byt a v januári sme sa odsťahovali od svokrovcov.
Nepomohlo?
Neviem. Manžel vo februári ochorel, diagnostikovali mu rakovinu a začal sa kolotoč onkológia, domov, onkológia, domov. Trvalo to rok a pol, ja som úplne zabudla na seba a všetku pozornosť som sústredila naňho, čo som sa neskôr dozvedela, je tiež jedným z príznakov depresie. Keď odišiel, bola som práve u našich, čo ma asi zachránilo. Ale potom som sa vrátila do prázdneho bytu a spadla na mňa všetka bezmocnosť a samota. Celé noci som prechodila, nespala som, mala som triašky, vracala som a prejedala sa. Depresie sa prejavili v plnej sile.
V čase, keď bol váš manžel chorý, už ste vedeli, že trpíte depresiami?
Už si to presne nepamätám, prelínalo sa to. Neriešila som to, v podstate som si hovorila: Nič ti nie je, však ty máš možno len tú depresiu. Buď rada, že chodíš, žiješ, kráčaš, sama sa naješ a netrpíš ako tvoj muž.
K rodičom ste sa nemohli vrátiť?
Nie. V tom čase zomrela moja osemnásťročná sestra a bola som rada, že sa z toho ako-tak spamätali. Bývala u nich moja druhá sestra, ktorej sa práve narodilo bábätko. Nechcela som ich zaťažovať, uzavrela som sa a žila s pocitom, že som absolútne zbytočná. Postupne odo mňa odchádzali priatelia, nikto ma nechápal, nič iné som nepočula, len Premôž sa, Čo ti je, Veď ti nič nie je, Všetko máš, ty si to len nahováraš. A mne bolo strašne. Nezabudnem na stavy pri dusení, keď som sa pozrela do zrkadla a mala som pocit, že mi černie tvár, pery, ruky. Dostala som sa do takého panického strachu, až som si ho vizualizovala.
Vetu Premôž sa neznášajú asi všetci pacienti s depresiou.
To je najhoršie, čo môžete takémuto človeku povedať. Pri mojom type diagnózy sa to nedá ani teoreticky. Depresie sa nezbavím celý život, môžem sa s ňou len naučiť žiť a vždy kombinovať liečbu na gynekológii so psychiatriou.
Ako môžeme pomôcť človeku, ktorý upadne do depresií?
Mne najviac pomohli hospitalizácie. Hoci práve tie vyvolávajú v ľuďoch najviac strachu. Dostala som sa do kolektívu podobne chorých ľudí a uvedomila som si, že nie som na tom až tak zle. Chodili sme na terapie, učili sa ovládať telo, myšlienky, relaxovať, dýchať. Mali sme aj skupinové terapie, kde sme rozoberali naše prípady. Ale v prvom rade musíte chcieť. Dôležité je užívať lieky, s tým som sa už zmierila. Ale viem, že lieky sú dvadsať – tridsať percent, zvyšok je na človeku. Nemôžete sa na ne spoliehať vo všetkom.
Pevná vôľa v týchto prípadoch nefunguje?
Nepomáha, ak vás do toho nútia. Musíte sa k tomu dopracovať vlastným vnútorným vývojom. Mne to trvalo pätnásť rokov. Mávala som stavy, keď som sedela na gauči, vedľa sedela kamarátka a plakala namiesto mňa, nech sa spamätám, že skončím v blázinci. Ale zo mňa nevyšla ani jedna emócia. Bolo mi všetko jedno. Pamätám si časy, keď som ležala päť dní v posteli a robilo mi problém aj otočiť sa z jednej strany na druhú. Dala som kamarátke kľúče od bytu, raz za tri dni ma prišla skontrolovať a doniesla mi jedlo. Alebo som vstala ráno o ôsmej, presunula sa na gauč a bez zapnutej televízie som tam sedela až do večera. Potom som sa presunula späť do postele. Žiadna motivácia.
Keď sa to dá, v čom ju nachádzate?
Veľmi mi pomáha kniha docenta Prašku, jedného z najlepších českých psychiatrov. Je to moja biblia. Druhou pomôckou sú moje denníky z hospitalizácií. Keď to na mňa príde, čítam si ich a hovorím si: Vidíš, bolo horšie a dostala si sa z toho. Motivujem sa aj tým, že som si kúpila psa.
V najhorších remisiách asi nič z toho nepomáha.
Nie, to je stav, keď vám pomôžu len lieky a nemocnica. Mňa zachránila ešte rodina, môj druhý manžel je hotový poklad. A vždy som mala šťastie na vynikajúcich psychiatrov. Na tých nedám dopustiť.
Dokáže manžel pochopiť vaše stavy?
Pochopiť nie, ale toleruje ich. Bohužiaľ, vidím na ňom, že čím dlhšie sme spolu, tým je z toho viac unavený. Preto som rada, že sme sa stretli v čase, keď už mám chorobu ako-tak pod kontrolou. Veľa na sebe pracujem, aj kvôli nemu. Lebo zvládnuť depresiu je dennodenná robota, každú sekundu dňa bojujete. Najhoršie je, že tá nálepka ide s vami všade. Lekár sa s vami normálne rozpráva, len kým neotvorí vašu zdravotnú kartu a neuvidí záznam o psychiatrickej liečbe. Okamžite je všetko psychického pôvodu, ja sa smejem, že mňa by aj so zlomenou rukou poslali na psychiatriu a nie na traumatológiu.
Asi je naozaj ťažké v takýchto prípadoch určiť, čo má psychický pôvod a čo nie.
Mne napríklad veľmi kolísal tlak. Na internom ma odmietli vyšetriť, keď zistili, že beriem antidepresíva. Pritom moja psychologička bola presvedčená, že to nie je psychického pôvodu. Nemôže byť všetko psychika. Úprimne, boli obdobia, keď som sa to snažila pred lekármi zatajiť. Aj dnes, ak sa dá, tak to urobím. Prístup lekárov špecialistov je hneď iný.
Súčasne sa však k depresii verejne priznávate a robíte osvetu.
Pretože mám pocit, že je to ešte stále v našej spoločnosti tabu. Keď som pred dvadsiatimi rokmi ochorela, nebolo nič. Žiadna brožúrka o tom, čo je to depresia. Ľudia si mysleli, že na psychiatrii sa zatvára do železných klietok. Keby som vtedy mala prístup k informáciám, lepšie by som to zvládla. Preto som sa rozhodla napísať knihu a momentálne sa ju snažím vydať.
Za dvadsať rokov sa toho veľa zmenilo. K dispozícii sú literatúra, internet, blogy, sociálne siete.
Z vášho hľadiska možno vidíte veľký posun vpred, ale z nášho pohľadu, čo sme už dvadsať rokov chorí, je to stále málo. Už len keď porovnám, aké plné sú čakárne dnes a aké boli kedysi. Kedysi som sa mohla rozprávať s pani primárkou aj hodinu, dnes sotva desať minút, lebo vonku čaká ďalších päťdesiat ľudí, ktorých musí denne vyšetriť. Pacientov pribudlo, odborníkov je málo, nemajú čas.
Ako často bývate hospitalizovaná?
Takmer každý rok.
Koľko trvá bežná hospitalizácia?
Kedysi to bolo šesť týždňov, teraz to poisťovne skrátili na tri. To je dosť málo, už vás ani nestihnú pustiť na priepustku cez víkend domov, aby zistili, či to zvládate. Komu to nestačí, môže ísť na štyri mesiace do liečebne, napríklad do Zálužia alebo do Hronoviec.
Chodíte stále do tej istej nemocnice?
Áno, tu v Nových Zámkoch.
Stretávate sa s tými istými pacientmi?
V minulosti áno, ale teraz tak veľmi stúpol výskyt nových prípadov, že tam takmer nikoho nepoznám. Aj preto som sa rozhodla napísať knihu. Keď vidím, aké sú vydesené ženy, ktoré tam prídu prvýkrát, mám potrebu im pomôcť. Zloží vás, ak vám niekto hneď po príchode oznámi: Á, ja som tu už ôsmy-deviatykrát. Pritom niekto môže byť depresívny pol roka a potom už nikdy viac.
Zmenil sa za tie roky prístup k pacientovi?
Hlavne sa zmenili lieky. Dnes sú niektoré antidepresíva aj nenávykové, majú lepší účinok, menej vedľajších príznakov. Nie ste z nich mimo, nemáte nepríjemné stavy, sucho v ústach, nie je vám zle.
Boli ste niekedy aj v liečebni?
Raz, v Záluží, keď u mňa pred troma rokmi prepukla veľmi ťažká remisia. A povedala som si, nikdy viac. Depresívne chorých nás tam bolo len zopár, ocitli sme sa na oddelení spolu s narkomanmi a alkoholikmi. Keď prišlo zle im, behal celý personál, keď bolo zle nám, dostali sme jednu injekciu a hybaj pracovať, vyšívať. Oni mali k dispozícii psychológa a tá nadštandardná starostlivosť pokračuje aj po prepustení.
Ako?
Majú svoje kluby, stretávajú sa, usporadúvajú besedy pre verejnosť, majú webové stránky. Prečo nie sú takto organizovaní aj ľudia, ktorí to potrebujú najviac? Pre depresívneho človeka nie je nič horšie ako samota. Byť zavretý doma a nekomunikovať. Rozhodla som sa niečo podobné vybudovať aj v Nových Zámkoch. Občianske združenie s vlastnými priestormi, kde sa budeme stretávať a organizovať spoločenské podujatia. Poznám dosť ľudí, ktorí sa neboja o svojich chorobách, či už depresii, alebo schizofrénii verejne rozprávať. Už ma oslovili aj školy.
S čím?
Presnejšie, ja som oslovila učiteľov základných a stredných škôl, ktorých poznám osobne, či nemajú záujem o besedu v ich škole na túto tému. Boli nadšení, vynikajúco by to vraj doplnilo vyučovanie biológie alebo zdravotnej výchovy. Musíme len počkať na založenie občianskeho združenia, aby to bolo podchytené aj po právnej stránke. Začiatkom marca by už malo existovať.
Monika Ladungová (43)
Narodila sa v roku 1970 v Turzovke. Dva roky študovala andragogiku na Pedagogickej fakulte v Nitre, pre zdravotné problémy svojho muža štúdium ukončila. Pracovala na Strednej zdravotníckej škole v Nových Zámkoch a v nemocnici v Nových Zámkoch. Päť rokov prevádzkovala psí útulok, tri roky mala živnosť na numerologické poradenstvo. K numerológii sa dostala, keď hľadala pre seba pomoc v chorobe. Živnosť zrušila pre opakujúce sa remisie, počas ktorých nedokázala pracovať. Od roku 2004 je v invalidnom dôchodku. Je druhýkrát vydatá, bezdetná, žije v Nových Zámkoch.
Monika Ladungová (43)
