Požiadať však odborníka s titulmi odpredu aj odzadu, aby povedal do novín, čo si myslí o zážitkoch pacienta v klinickej smrti, je takmer nemožné.
Jeden z bratislavských neurológov, ktorý zbiera takéto informácie, potvrdzuje fakt, že ľudia, ktorí prežili zážitky blízke smrti, majú spoločný silný pocit mieru, spokojnosti a prijatia. „Mnohí pocítili či zažili oddelenie duše od tela, že sa pohybujú do oblasti tmy či naopak do jasného svetla.“
Prečo je to tak?
Americký psychopatológ, psychiater Robert M. Youngson to vo svojej knihe o mimoriadnych stavoch ľudskej mysle vysvetľuje medicínsky:
„Pocit pokoja pochádza z poklesu nervovej činnosti v mozgu, je to dôsledok zníženého prísunu krvi do mozgu. Endorfíny, chemické zlúčeniny podobné morfiu, ktoré telo vyrába, pôsobia vo zvýšenej miere na limbickú časť mozgu a vyvolávajú pocit šťastia a oddelenia od tela.
Prečo vidíme tunel alebo svetlo?
Tým, že sa prísun krvi do mozgu neustále znižuje, je utlmená zadná časť mozgu zodpovedná za videnie a my „vstupujeme do temnoty“. Kým táto zraková oblasť úplne prestane fungovať, bežne vykazuje príval abnormálnej aktivity, ktorý spôsobuje naopak vnem jasného svetla.
„Na krátky okamih, kým mozog úplne vypne, môže abnormálna aktivita v iných oblastiach vyvolať halucinácie o pohybe tela.“
Zážitky blízke smrti mnohí považujú za dôkaz posmrtného života, veria, že prejdú do svetla a potom do ďalšieho života. Je to pre nich veľmi upokojujúca predstava. Youngson pripomína: „Dôležité je nezabúdať, že keď upadáme do kómy, nikdy si neuvedomíme okamih prechodu. Nikdy si neuvedomujeme okamih straty vedomia. Naša skúsenosť to noc čo noc počas spánku potvrdzuje. Takže ak sú funkcie mozgu postupne obmedzované až do štádia halucinácií jasného svetla, potom, ak máme naozaj zomrieť, odídeme bez toho, že si to akokoľvek uvedomíme. Odídeme do stavu, ktorý bude nasledovať. A čo bude nasledovať, sa nikdy nedozvieme.“ (uj)
