Je zo záhoráckej dedinky pri Bratislave, ale nerada by svoje meno zverejnila. Susedy dodnes netušia, že jej deti boli počaté v laboratóriu.
„Neviem, či im to niekedy poviem. Asi nie. Tu vždy ženy rodili ako čerešne, stačilo, aby sa na ne muž pozrel a už bolo dieťa na svete. Aj mama, aj svokra nado mnou zalamovali rukami. Tu by ľudia asi nepochopili, že dnes sa musia vyrábať na sklíčkach.“
Jej ďalšie rozprávanie je navlas podobné rozprávaniu neplodných žien.
„Všetky spolužiačky už kočíkovali, len ja nič. Najprv sme pristavovali k domu, potom som chcela podnikať a potom to už nešlo. Sedem rokov som preplakala.“
Zdena s trpkosťou spomína: „Aký hrozný paradox. Koľko peňazí som vložila do antikoncepcie, aby som dokončila vysokú školu, aby som mohla rozbehnúť obchod, a potom zase do umelého oplodnenia, aby som to dieťa mala.“
Aj jej najprv lekári radili všetko možné, kúpte si psa, choďte na dovolenku, milujte sa a množte sa a nemyslite na to. Zaplatili si pobyt v Grécku. „Lenže na to sa nedá nemyslieť,“ vraví Zdenka.
Skúsila vari všetko. „Aj u liečiteľa som bola. Ruky mi všelikade prikladal, bylinkové čaje sme varili.“
Celých sedem rokov mesiac čo mesiac plakala. Zase nič.
„Milovanie sa zmenilo na bohapustú drinu. Niekoľkokrát sme mali s manželom takú krízu, že sme sa skoro rozišli.“
Zdenka podstúpila niekoľko operácií, dvakrát priefuky vaječníkov, uvažovali aj o adopcii, až kým nezmenila lekára, ktorý jej poradil, nech to skúsi umelým oplodnením.
Pyšný otecko popravuje dvojičkám podbradníčky a novinárke sa nerozpakuje priznať, že na vine bol aj on, teda presnejšie jeho lenivé spermie. Chlapom pri pive by však také čosi nikdy nezavesil na nos.
„Ten, kto to nezažil, by to nepochopil.“
Aj keď táto anomália - málo pohyblivé spermie - vraj bude u mužov 21. storočia čoraz bežnejšia.
Zdenka a Milan majú v bratislavskom laboratóriu ešte uložených v tekutom dusíku päť zmrazených embryí. Či ich využijú, zatiaľ nevedia.
„Možno.“ (uj)
