Etela Lučová – Sofa
Cesta od študenta k výkonnému profesionálovi je rovnako ťažká ako vývoj kvalitného výrobku. Zodpovednosť zaň nesú školy, inštitúcie, ale aj súkromné záujmy a peniaze. O tom, akú šancu má preraziť na trh „náš punc“, sme sa porozprávali s dizajnérom, pedagógom, zakladateľom interiérovej firmy a vedúcim projektu Značka IVANOM ČOBEJOM.
Na čom je založený projekt Značka?
„Momentálne sa projekt venuje bytovej kultúre a bývaniu a sčasti sa odvíja od Fóra dizajnu, ktorý od roku 1996 Katedra dizajnu a Inštitút VŠVU v Bratislave organizuje v spolupráci s Agrokomplexom Nitra. Vytvorili sme si okruh firiem, ktorý sme budovali niekoľko rokov, a komunikujeme s nimi, sú ochotné napriek vlastným starostiam obetovať nám čas a vidia v spolupráci zmysel. Vkladáme do projektu kopu času, peňazí a energie, podobne aj spolupracujúce firmy. Naši absolventi v niektorých z nich pracujú a majú výborné výsledky. Myslím si, že je to zmysluplná cesta.“
Aké výsledky má Fórum dizajnu?
„Je to dnes na Slovensku najväčšie a jediné podujatie tohto druhu. Stojí úplne mimo štátnych peňazí a zastrešuje pomerne široký okruh dizajnérov, ktorí pravidelne vystavujú svoje práce.“
Čím obohacuje váš projekt štúdium dizajnu na škole?
„Absolventi dizajnu majú zručnosti, tvorivé nápady, predstavy aj prehľad o tradíciách. Disponujú istou sumou technologických informácií a zručností. To však nestačí. Náplňou práce bytového architekta je zaoberať sa prostredím človeka v byte, jeho spôsobom života, naučiť sa spolupracovať – vcítiť sa do konkrétneho priestoru, do atmosféry v rodine. Až v priamom kontakte so zákazníkom môže dosiahnuť dobrý výsledok. Z dobrého nábytku a dobrej architektúry totiž ešte nemusí vzniknúť kvalitný bytový priestor. Umenie zariadiť byt má zložité zákonitosti. Treba prihliadať na konvencie, ktoré sú osobité v každom regióne, aj na individuálne požiadavky zákazníka.“
Ako hodnotíte spoluprácu dizajnérov s firmami?
„Hádam to nebude vyznievať nacionalisticky, ale chodil som po mnohých firmách, a videl som, aký obrovský rozdiel je medzi domácimi firmami s vlastným vývojom a marketingom, a pobočkami zahraničných firiem, ktoré sú u nás často iba realizačnými remeselnými dielňami. Firma sa netrápi vlastným vývojom, nerobí marketing, know-how. Naproti tomu – sám trh dizajnu je veľmi medzinárodný. Napríklad v Taliansku, v mekke dizajnu, firmy nespolupracujú s domácimi dizajnérmi, ale pre atraktivitu si čím ďalej, tým častejšie najímajú napríklad anglických alebo škandinávskych návrhárov. Aj keď sa dizajnéri na škole venujú u nás takmer výlučne nábytkárskemu dizajnu, dlho trvá, kým sa osvedčia v praxi a dokonale zvládnu prácu profesionálneho dizajnéra.“
Nemáte ambíciu budovať namiesto vlastnej výrobnej firmy radšej kvalitné dizajnérske štúdio?
„Pred desiatimi rokmi, keď som podobné sny mal, existovali u nás iba obrovské nábytkárske závody, ktoré sa viac venovali prelievaniu akcií ako kvalite vlastného produktu. Postupne som prišiel na to, že keď chcem ostať vo fachu, jediná cesta je venovať sa dizajnu vo výrobe. Dnes sa konečne začína klásť dôraz na produkt, na tvár firmy, na zachovanie pracovného vývoja, na marketing.“
Čo znamená vychovať si dizajnéra nábytkárskej firmy?
„Znamená to na základe spolupráce a skúseností urobiť zo študenta školy bytového architekta pre náročný trh. Absolvent prichádza síce s hlavou plnou nápadov, ale tie sú často nerealizovateľné a strácajú najdôležitejší atribút – funkčnosť. Až prácou sa totiž dokáže naučiť, ako ponúknuť svoje nápady širšej skupine ľudí.“
Čo odporučíte spotrebiteľovi?
„Mal by si už aspoň trochu zariaďovať byt tak, ako je v tejto krajine tradíciou. Mal by nadväzovať na niečo, čo sem obvykle a logicky patrí. Pri svojej práci mám možnosť vidieť naozaj rôzne bytové „kreácie“. Niekto sa pri zariaďovaní inšpiruje Škandináviou či Španielskom, je divoko farebný a zároveň si byt zariadi replikami historizujúceho nábytku. Často to pôsobí, ako keby si Oravan postavil japonskú pagodu.“
Ako sa dá zbaviť tejto dezorientovanosti?
„Keď vidím znehodnotenú bytovú architektúru za toľko miliónov korún, je mi z toho smutno. Vyrástlo tu obrovské množstvo zle postavených a gýčových rodinných domov. Zariaďovanie bytov je však ešte detailnejšia, veľmi náročná a komplikovaná práca. Ľudia sú stále samoukovia a amatéri a aj u tých najnáročnejších, ktorí uvažujú v reláciách státisícov a miliónov korún, je nakoniec interiér výsledkom ich amatérskeho nadšenia. Mnohé príbytky sú z estetického hľadiska tragédiou. Je to spôsobené rôznorodou ponukou, aj nevzdelanosťou.“
Vylepšovať vkus ľudí je veľká zodpovednosť.
„Keď sa zákazník obráti na bytového architekta, to už je druhý krok. Prvým je vôbec rozhodnutie zveriť mu dôveru. Nevravím, že zmyslom jeho práce je šíriť osvetu. Zodpovednosť za to, ako dizajnér-bytový architekt ovplyvňuje život človeka, ktorý sa v upravených priestoroch potom každodenne pohybuje, narastá v závislosti od výkonu firmy a počtu jej zákazníkov.“
Čo je výsledkom práce zdravej interiérovej firmy?
„Mala by byť schopná poskytnúť zákazníkovi skúseného a vzdelaného bytového architekta, pružnú výrobu a kvalitný produkt.“
Hranice vkusu sú u každého obmedzené. Nestane sa zásahom dizajnéra domáce prostredie pre človeka nedomáce, neosobné, sterilné?
„Ak má firma široký sortiment, je veľmi pravdepodobné, že je schopná zariadiť zákazníka od pivnice až po povalu. Samozrejme, nikoho nemôže donútiť, aby si kúpil niečo, čo sa mu nepáči. Znakom profesionality interiérového dizajnéra je práve schopnosť skĺbiť svoje predstavy s požiadavkami klienta do estetického a zároveň funkčného celku.“
Keby však nebolo školy, ktorá viac dizajn vníma ako umenie, možno by tvorcovia neboli schopní vložiť do práce patričnú citlivosť.
„S tým súhlasím, ale výučba dizajnu na škole je len prvý krok, za ním by mala nasledovať druhá etapa – kontakt s praktickým životom. Takmer nikto z absolventov však nemá možnosť vstúpiť do prosperujúcej firmy, robiť výkonného dizajnéra a riešiť len dizajnérske problémy. Na Slovensku existujú desiatky reklamných agentúr a množstvo grafických štúdií, ale neexistuje štúdio priemysleného dizajnu, ktoré by bolo vybavené vhodným počtom zamestnancov a fungovalo by presne na to, na čo má.“
Nie je to problém dizajnu ako profesie?
„Žiaľ, áno. Objem dizajnérskej práce u nás zatiaľ neutiahne inštitúciu – teda štúdio, ktoré si môže budovať meno a imidž značky. Nevyhnutné nástroje – softvéry, počítače, digitálna technika – sú nákladnou záležitosťou.
Myslíte si, že sme na správnej ceste, ako sa prepracovať k silnej marketingovej filozofii a k pôvodným slovenským značkám?
„Keď sme pred rokmi robili v škole prvé pokusy nadviazať na spoluprácu vo veľkých závodoch, nešlo to. Boli jednoducho nereformovateľné, usilovali sa jedine vyťažiť z toho, čo zostalo. Ich osudy totiž neboli, ani nikdy nebudú v rukách dizajnérov, ale manažmentov. Dnes sa už konečne rodia pružné slovenské firmy, ľudia s nimi spojili svoje osudy. A to je sľubná vízia.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – ARCHÍV VŠVU
