Prekáža vám neustále smrkanie vášho partnera? Psychológovia nedávno zistili, že ak vám neustále niečo vadí, nemusí to byť preto, že ste netolerantný mrzút. Môže byť na vine zatiaľ neprebádaný syndróm zmyslovej obrannej poruchy. ILUSTRAČNÉ FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Prekáža vám, ako prehĺta váš manžel, tak, že sa vždy pri obede pohádate? Musíte ihneď vyprať zapáchajúcu žinku na riady, ktorú nikto necíti?
Možno aj vy ihneď odstrihávate značky z vnútornej strany šiat, pretože vás ich šteklenie privádza do zúfalstva.
Možno si len prelepujete blikajúcu ikonku elektronickej pošty papierikom, pretože vás to rozptyľuje. Možno si púšťate aj v zime ventilátor, aby ste prehlušili kvílenie alarmu áut z ulice, ktoré, ako sa zdá, nikoho iného ani trocha nevzrušuje.
Ak to naozaj robíte alebo je váš zoznam situácií, ktoré vás idú rozhodiť, ešte bizarnejší, neprepadajte zúfalstvu.
Nestáva sa z vás netolerantný mrzút, môžno skôr trpíte syndrómom zmyslovej obrannej poruchy (SD). Práve tento syndróm je základom novej knihy Príliš hlasné, príliš jasné, príliš rýchle, príliš tesné, ktorú napísala britská psychologička Sharon Hellerová.
Výskum tohto syndrómu by mal určite pokračovať. Ak sa totiž táto problematika ignoruje, môže viesť k vysokému krvnému tlaku, zažívacím problémom a dokonca i k srdcovým chorobám, tvrdí psychologička Hellerová.
Pred 40 rokmi identifikovali terapeuti podobnú poruchu u hyperaktívnych detí a Hellerová ju v súčasnosti rozširuje aj na dospelých. Porucha podľa nej vzniká ako reakcia na súčasný hyperstimulujúci svet.
Psychologička verí, že 15 percent dospelých môže trpieť niektorou formou zmyslovej obrannej poruchy - či už ide o mužov, ktorí odmietajú šoférovať v noci, lebo im vadí odraz reflektorov v spätnom zrkadle, alebo o ženu, ktorá je nervózna, ak nevyperie zapáchajúcu žinku na riady, ktorú stále cíti až do predsiene.
„Zmyslovo obranná porucha znamená, že vaše reakcie na stimuly začínajú riadiť voľby, ktoré v živote robíte,“ vysvetľuje psychologička podstatu syndrómu. Čo vlastne túto skutočnosť spôsobuje, nikto nevie, ale Hellerová verí, že určitú úlohu hrajú gény.
Poruchu môžu spustiť aj drogy, sexuálne zneužívanie alebo čokoľvek, čo otrasie nervovým systémom.
Je tiež celkom možné, že sa tento nový syndróm nikdy nedostane do učebníc psychológie ani do lekárskych príručiek. Už teraz má totiž teória Hellerovej odporcov, ktorí argumentujú, že väčšina jeho symptómov sa dá zaradiť do už existujúcich psychických porúch, od panických záchvatov cez rôzne posadnutosti až po fóbie.
Nech je to akokoľvek, nemožno poprieť, že ľudia trpiaci týmito poruchami, majú skutočné ťažkosti a uvítali by úľavu.
(uj)
