
Má, či nemá pacient právo odmietnuť prítomnosť medikov pri vyšetrovaní, musí sa dať nimi prezrieť, ak si to neželá? ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV
Každý, kto niekedy ležal na klinike, to dôverne pozná. Ide veľká vizita. Skúsený pán docent v bielom plášti alebo mladší asistent privádza do nemocničnej izby alebo do vyšetrovne menšiu alebo väčšiu skupinku medikov. Pacienti si vyhŕňajú pyžamá, ukazujú stehy, zašité rany, ženy dobrovoľne-nedobrovoľne rozťahujú nohy, nechajú si prehmatávať bruchá či konečníky.
Niekomu to vôbec nevadí, niekto to považuje možno za vytrhnutie z nemocničnej nudy, iným je to však nepríjemné, avšak netušia, že by mohli aj protestovať.
Má či nemá pacient právo odmietnuť prítomnosť medikov na univerzitnej klinike. Musí sa dať nimi vyšetriť, alebo je odsúdený len ticho pretrpieť, ako si prezerajú jeho telo, či siahajú si na neho za účelom výučby?
Nevyháňajte medikov, prosia lekári
Lekári-pedagógovia fakultných nemocníc takmer unisono tvrdia, že je to v záujme pacientov.
„Aj medici majú svoje práva a medzi ne patrí právo na klinickú prax. Nevyháňajte medikov,“ hovoria. „Medicínu nemožno vyštudovať len z učebníc, bez kontaktu s chorými, a to kontaktu čo najčastejšieho a intenzívneho, dokonca intímneho,“ hovorí gynekológ Marián Kollár.
Lenže aj pacienti majú svoje práva, hoci často len na papieri. Tam je to všetko pekné, len prax je iná.
Podľa Charty práv má pacient v priebehu ambulantného aj nemocničného vyšetrenia, ošetrenia a liečby právo na to, aby bolo rešpektované jeho súkromie, telesná a psychická integrita. Má dokonca právo žiadať, aby s ním zdravotnícki pracovníci zaobchádzali citlivo a ohľaduplne, brali ohľad na jeho pocity. Lenže Charta práv pacientov je dokument, ktorý nemá charakter zákona, a tak oháňať sa ním veľmi nepomôže. Pacienti preto návštevu nemocnice berú ako nevyhnutné zlo sprevádzané často ponižovaním, ktorému sa nedá vyhnúť.
Bol to „nezabudnuteľný“ zážitok
Najmä ženy prežívajú niektoré situácie veľmi citlivo. 35-ročná žena z Malaciek spomína, ako musela v piatom mesiaci tehotenstva zo zdravotných dôvodov podstúpiť amniocentézu – odber plodovej vody.
Až v predsálí malej operačnej sály, kde čakala s ostatnými piatimi ženami na zákrok, zbadala, ako tam vchádza veľká skupina medikov.
„Keď po mňa prišiel lekár, poprosila som ho slušne, že si neželám prítomnosť medikov. Strašne som sa totiž bála zákroku a som veľmi hanblivá. Nikdy som dovtedy ani nemala za lekára muža. Bolo mi veľmi nepríjemné ukazovať sa polonahá pred toľkými neznámymi ľuďmi. Gynekológ mi povedal, že sme na pôde fakultnej nemocnice a prítomnosť medikov je nevyhnutná. Ja som zopakovala, že si to neželám, vtedy sa na mňa rozkričal a povedal, že som si to mala rozmyslieť skôr. Rozplakala som sa a do sály som vošla. Na to poníženie však nezabudnem.“
Novinárska skúsenosť
45-ročná novinárka si zase spomína na jedno kuriózne vyšetrenie.
„Dva razy som rodila za prítomnosti medikov. Vôbec mi to nevadilo. Ale jedna skúsenosť mi dodnes utkvela v pamäti. Bolo to deň pred malým diagnostickým zákrokom v bývalej nemocnici na Šulekovej ulici v Bratislave, ktorá mala tradíciu jedného z najlepších pracovísk v hlavnom meste. Sestrička prišla po mňa do nemocničnej izby a povedala mi, že mám ísť na vyšetrenie do ordinácie. V malej miestnosti bolo asi sedem až desať ľudí. Kázala ľahnúť si a vyhrnúť nočnú košeľu. Ošetrujúci lekár si ešte len v tej chvíli bral do rúk moju kartu, listoval v nej a čítal. Trvalo to nekonečné minúty. Potom povedal, to je tá rodička – štyridsiatnička. Nevedala som, či to má byť žart alebo zhrozenie. Ešte dodal, to je tá novinárka, čo píše o lekároch, a začal ma vyšetrovať. Bolo to jedno z vyšetrení, na ktoré sa nezabúda. Dodnes nerozumiem, aký to malo význam, ani prečo som nebola schopná protestovať.“
Stačí trocha empatie
„Je množstvo vecí, pre ktoré si prácu lekárov nesmierne vážime. Sú však aj veci, pre ktoré sa treba pozrieť na lekárov kriticky. To je tá, v niektorých prípadoch prítomná agresivita, nadradenosť, samoľúbosť, cynizmus, vulgárnosť v bielych plášťoch. Pritom by stačilo trocha empatie, predstaviť si na mieste pacienta svojho blízkeho,“ hovorí psychologička Viera Tománková.
Prijímame rôzne charty práv, medzinárodné dohovory, práva pacientov zdanlivo silnejú. V skutočnosti stále nie je samozrejmé, aby liečba okrem medicínskeho umu zahŕňala aj rešpektovanie obyčajnej ľudskosti.