„V krúžku nás bolo desať. Samí chlapci. Chodili sme na vizity a vyšetrenia s asistentom. Na vyšetrovňu prišla pacientka. Mala asi 20 rokov. Vyliezla na kozu. Asistent ju vyšetroval, pritom nám vysvetľoval. Vyzval nás, aby sme si ju tiež prezreli. Povinne. Do tváre som jej nevidel. Stáli sme tam v ústraní traja. V tom zhone všetkým ušlo, že traja spolužiaci a ja sme sa tejto povinnosti vyhli. Po škole sme šli všetci desiati na pivo. Väčšina z nás ju ľutovala.
Vizita, to bol nával ľudí, žiadna ľudskosť, neosobný prístup. Keď sa len dalo, niektorí sme sa zašili, či už v šani, alebo inde. Ja som to robil ani nie tak kvôli pacientkam, veď či tam je o jedného medika viac či menej, im asi bolo jedno, ja som sa vizitám vyhýbal kvôli sebe. Nebolo mi príjemné vidieť pacientky spredu. Niekedy sa mi však zašiť nepodarilo.
Na rádiodiagnostickom oddelení robil starší lekár vyšetrenie HSG-RTG, snímku maternice po náplni kontrastnou látkou. O toto vyšetrenie som mal ako medik ozajstný záujem. Komentoval mi to doktor K. Lekár si navliekol rukavice: ‘Do p..e s tým, roztrhla sa mi.‘ Zanadával a zavelil: ‘Ameriky!‘ To je nástroj podobný kliešťom s ostrými hrotmi, ktoré lekár pricvikne na maternicový krčok. Doktora K. som sa ticho spýtal: Nebolí to pacientku, keď sa jej ameriky zapichnú do cervixu? ‘Čo sa pýtaš k…ny, teba by to nebolelo, keby ti to zapichli do ch..a?‘ Znela odpoveď doktora. Pacientka bola pri vedomí, všetko počula. Bolo mi nanič.“ (r)
