Starožitníctvo Galéria Antika Dorota v Bratislave FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
a dopytom, ktorý oboch viac či menej približuje k objektívnej hodnote materiálu. Speňažovaním sa zhmotňuje umelecká hodnota starožitného predmetu. Čím je drahší, tým by mal byť vzácnejší.
Ako sa cítite v konkurencii starožitníkov?
„Konkurencia narástla a kvalitných starožitností je celkovo menej ako predtým. Mnohé sú nenávratne v zahraničí alebo u zberateľov z dôb pred rokom 1989. Zmenila sa aj klientela, o starožitnosti sa začali zaujímať solventní podnikatelia.“
Za starožitníka sa nemožno ani vyučiť, ani ho vyštudovať. Kto sa môže stať starožitníkom?
„Začiatkom 90. rokov bolo všetko benevolentnejšie, takže aj starožitnostiam sa venovali rôzni ľudia. V zásade by starožitník mal spĺňať kritériá pre poskytovanie licencie na tento druh podnikania. Ešte stále existujú obchody, ktoré si dávajú titul starožitníctvo, a keď doň vojdete, sú to iba stariny. Ak sa opýtate na odborné veci, často vám nevedia kompetentne odpovedať.“
Aký je rozdiel medzi starožitnosťou a starinou?
„Jednoznačný. Stariny - „veteš“ - sú použité alebo zánovné staré spotrebné predmety bazárového typu. Nemajú umeleckú hodnotu a často to bývajú aj gýče. Keď je starý predmet vyhovujúci po technickej stránke, tiež sa zaradí medzi stariny. Ale napríklad slnečné hodiny sú špičkovou technickou záležitosťou a krásnou starožitnosťou.“
Akú má kupujúci záruku, že ho neoklamú?
„Záleží na osobe starožitníka. Ak chce robiť iba biznis, nie je to podľa mňa správny starožitník. A čas ukáže, kedy sám skončí. Starožitnosti musí mať rád, aby vedel, akú majú pre človeka cenu. Je to predovšetkým koníček, ale nechať sa ním unášať, to tiež nie je ideálny prístup, lebo trpí obchod. Na druhej strane, v obchode človek predáva kvalitu a originalitu. Viem to oceniť a ako dlhoročný zberateľ sa ani netajím tým, že som si tak v minulosti privyrábal.“
Môže byť niekto zberateľom bez toho, aby predával?
„Ak niekto hovorí, že je len čistým zberateľom, nemusíte mu veriť. Byť dobrým zberateľom a sústrediť veľa kvalitných vecí je v prvom rade otázka osobného kumštu. V podstate je to jednoduchý vzorec: kúpim si zopár kúskov, zveľadím ich a časť z nich ponúknem na predaj či výmenu. Tak si zarobím na ďalšie, unikátnejšie kúsky. Z čoho by zbieral zberateľ, ktorý by nepredával? Myslím si, že by mal byť opatrný, ale aj primerane veľkorysý. Keď sa mu niečo páči, môže to oceniť aj finančne. Neexistuje ideálny, iba relatívny stav. Každý má svoju možnosť. Kupujúci nie je posledným článkom a keď sa sám do tejto pozície stavia, je to jeho problém. Pohybuje sa s obchodníkom v spoločnom kruhu a jeden bez druhého nemôžu fungovať. A to neplatí iba u starožitníkov.“
Klasický typ zákazníka vo vašej brandži nefunguje?
„Keď je niekto nováčikom, aj keď zle kúpi, niečo sa tým naučí. Nikdy nemôže veľa stratiť alebo veľa získať. Je to duchovná záležitosť, kauzálny vzťah. Ak niekto obchoduje iba kvôli zisku, medzi ním a zákazníkom zákonite vzniknú trecie plochy. Vtedy môžete ľahko kúpiť namiesto originálu repliku.“
Na Západe sa obchoduje so starožitnosťami ako s iným tovarom. Ako je to u nás?
„Máme tu zákon ešte zo socializmu, nemôžeme starožitnosti vyvážať a byť tak konkurencieschopní. Nemáme asociáciu, nevytvárame tlak na zmenu zákona.“
Neuvažovali ste o založení asociácie?
„Je to náročná organizátorská práca a ja ako obchodník na to jednoducho nemám čas. Nemôžeme chcieť, aby iniciatíva vyšla z ministerstva kultúry. Mala by to byť neutrálna osoba s bohatou praxou. Možno u nás starožitníci zatiaľ necítia nedostatok rozletu, ja ho však pociťujem. Beriem to tak, že keď nie je možné starožitnosti vyvážať, tak sa o to nepokúšam. Ale bol by som rád, keby sa to zmenilo.“
Ako je to v Česku?
„Tam existuje asociácia už zopár rokov. Etablovala sa tu aukčná spoločnosť Dorotheum z Rakúska a niekoľko ďalších. Náš trh je malý. Nemôžeme sa hrať na nič svetové, ale ani sa zároveň podceňovať. Chce to čas, všetko musí dozrieť. Zatiaľ to je u nás obyčajne tak, že každý by každého chcel zmeniť. Začať treba od seba.“
Hovoríte o logických súvislostiach, tie sa však v konečnom dôsledku odrazia na cene starožitnosti, ktorá je vraj v Česku o polovicu nižšia.
„Nie je to vôbec pravda. Keď mám prehľad, starožitnosť môžem získať za dobrú cenu aj vo Viedni.“
Tí, čo to nevedia, majú smolu.
„Áno, ale môžu mať aj šťastie, ak sa to chcú naučiť. Aj ja som sa poučil, keď som niečo zle kúpil. Dlho som mal z niektorých zákazníkov akési výčitky svedomia. Dnes tomu tak nie je. Je zbytočné podrobne vysvetľovať každému, čo je starožitnosť a prečo toľko stojí. Aj keby som si zariadil informačnú kanceláriu, nepomohlo by to tomu, kto starožitnosti nevie a nechce mať rád. Predovšetkým tu musí byť obojstranná dôvera.“
Spotrebný starý predmet je starý vekom. Pri veciach nových sa apriori predpokladá kvalita. Ako je to so starožitnosťou?
„Keď k praktickým a technicky zdokonaleným predmetom pridáme také, ktoré existujú pre svoju krásu, interiér dostáva punc. Pre mňa je zdravá starožitnosť predmet, ktorý v sebe nesie vyššiu formu krásy, teda je umeleckým dielom. Neodsudzujem ľudí, ktorí sa obklopujú iba praktickými novými predmetmi. Súčasťou života sú však aj nepraktické veci. Pre každého je to niečo iné, a nemusí to mať vždy len materiálnu podobu.“
V čom teda spočíva hodnota starožitnosti?
„Keďže vládne zákon ponuky a dopytu, aj hodnota starožitnosti je veľmi relatívny pojem, tak ako je to pri akomkoľvek inom umeleckom diele. Obchodníci sa opierajú o svoju intuíciu a o odborné úsudky kunsthistorikov. Niekto to pochopí, iný sa urazí. A prečo môže byť starožitnosť taká drahá? Lebo ju napríklad starožitník zháňal pol života, trápil sa, chodil za ňou a urobil všetko preto, aby ju dostal. Investoval čas, navštevoval burzy, aukcie, nakupoval, mýlil sa.“
Keď príde zákazník a opýta sa, či je to replika alebo originál, čo mu poviete?
„Poviem mu pravdu. Na kópiu či repliku ho upozorním, a to by malo byť samozrejmosťou u každého starožitníka.“
Keď ste dobrý starožitník, tak repliku ani nemáte?
„V zásade by sa v jednom obchode nemali miešať repliky s originálnymi artefaktmi. Treba ich prípadne vyčleniť a označiť.“
Je dôležité, aby tu existovali okrem starožitností aj starinárstva, alebo je to jedno?
„Samozrejme, treba to diferencovať. Väčšina vecí, ktoré sa tu predávajú, sú stariny, nie starožitnosti.“
Kto by ich teda mal roztriediť?
„V súčasnosti by to mala byť vec erudovanosti a postoja každého obchodníka, ale keď sa niečo nebude páčiť štátu, nech sprísni podmienky licencie, nech kunsthistorici z múzeí posúdia hodnoty predávaných predmetov. Ako starožitník nemôžem upozorňovať na prácu iného starožitníka. Bolo by to nefér a išiel by som sám proti sebe. Myslím, že je to logické. Okrem toho necítim, že by sa ľudia príliš sťažovali. A keď sa nesťažujú, asi sú spokojní. Slogan „náž zákazník náš pán“ pre mňa už neplatí v takej forme, ako sem prenikol pred desiatimi rokmi. Skôr by som to obrátil. Keď som dokonalým pánom najprv sám sebe, potom si automaticky vážim aj druhých.“
EVA ANDREJČÁKOVÁ
