Baróm Prášil či podnikateľ Majský nie je jediný, kto účelovo simuluje psychickú poruchu. Takmer každý obvinený tvrdí, že si nepamätá, čo vykonal alebo že je chorý.
Súdny znalec v oblasti psychológie Géza Dobrotka dokonca tvrdí, že najlepším priateľom zločinca je obhajca, ktorý ho naučí, čo má odpovedať a čo za žiadnych okolností nepovedať. Odhaliť pravdu si vyžaduje hlboké znalosti psychodiagnostiky a dlhoročnú prax.
Práve na to treba znalcov v oblasti psychológie a psychiatrie - sú pomocníkmi justície v mimoprávnych problémoch.
Rozpozná lekár vždy, že človek svoju psychickú chorobu simuluje?
„V drvivej väčšine prípadov áno a spravidla pomerne rýchlo.“
Ak ide o človeka, ktorý si naštuduje všetky sprievodné príznaky choroby, prípadne má vynikajúceho medicínskeho poradcu, vie, aké môže očakávať otázky a pripraví si odpovede?
„Tam je to naozaj ťažšie, ale ani vtedy nemá veľa šancí oklamať. Ak je podozrivý zo simulácie a ide o nejakú závažnú vec, väčšinou sa to rieši formou pozorovania na psychiatrii. Tu je v pravom slova zmysle pozorovaný. Ak má choroba aj nejaké telesné príznaky, ktoré by sa dali laboratórne verifikovať, absolvuje aj vyšetrenia laboratórneho charakteru.“
Ak niekto tvrdí, že trpí akútnymi príznakmi depresie, správa sa a reaguje takmer ako z učebnice psychiatrie?
„Konkrétne depresia má aj určité telesné príznaky, ktoré objektívne sú alebo nie sú prítomné. Taký človek zostane na psychiatrii na pozorovaní dlhší čas a celkom určite sa nevydrží nepretržite správať týmto spôsobom, ani v kontakte s lekárom či spolupacientmi. Absolvuje psychologické vyšetrenie takými metódami, ktoré nepozná. On jednoducho nevie, ako má reagovať. Je viacero vecí, ktoré nám umožnia prísť na to, či simuluje, alebo nie.“
Ak niekto simuluje, že je v čiastočnej alebo úplnej amnézii, že stratil pamäť na niektoré udalosti, nekomunikuje s lekármi, dá sa to vždy prehliadnuť?
„Určite. Vieme, pri akých poruchách k tomu môže prísť, sledujeme, či taká choroba je, alebo nie je prítomná. Na to, aby sa na niečo nepamätal, musia byť splnené určité kritériá, o ktorých nechcem hovoriť, aby to nebol návod.“
Je niektorá choroba pre znalcov priveľmi ťažkým orieškom?
„Nemyslím, skôr či neskôr prídu na to, o čo ide. Platí však, že čím je nižší intelekt, tým je predstava simulanta o tom, ako vyzerá nejaké psychiatrické ochorenie či porucha jednoduchšia a primitívnejšia. Často sa tiež stretávame s jedným z druhov simulácie, tzv. agraváciou, teda snahou javiť sa ešte hlúpejším. Ak je delikvent napríklad mentálne subnormý, teda v hraničnom pásme medzi podpriemerom a defektom, často sa chce javiť ešte hlúpejším a na jednoduché otázky odpovedá štýlom tesne vedľa. Aj to sa však dá odhaliť.“ (uj)
