Ľudia postihnutí Münchhausenovým syndrómom sú majstrami vo fingovaní chôrob, niektorí geniálne napodobňujú vzácne poruchy, sú dokonca ochotní potvrdiť svoju diagnózu tak, že podstupujú operácie alebo si dokonca nechajú otvoriť lebku. ILUSTRAČNÉ FOTO- ARCHÍV SME
Historky baróna Prášila bavia už celé generácie čitateľov, avšak syndróm, ktorý sa skrýva pod týmto názvom, zostáva stále akousi záhadou. Münchhausenov syndróm alebo syndróm baróna Prášila je klasifikovaný ako predstieraná porucha a v každom prípade predstavuje vynimočný stav mysle.
Jeho nositeľ Karl Friedrich Hieronymus, barón von Münchhausen, ktorý žil v polovici 18. storočia, mal v histórii povesť jedného z najväčších klamárov všetkých dôb.
Hoci historici už dokázali, že v tom bol vlastne nevinne, v polovici 20. storočia nazvali lekári syndróm patologických klamárov práve jeho menom. I keď ním barón nikdy netrpel, v súčasnosti je názov tak pevne zaužívaný, že na zmenu označenia nie je žiadna nádej.
Ide o vzácnu poruchu, ktorá sa objavuje častejšie u mužov ako u žien. „Drvivá väčšina lekárov sa s ním ani nikdy nestretla. Skôr ju uvidíte v nejakom americkom seriáli, napríklad Pohotovosť. Ide skutočne o výnimočnú poruchu,“ tvrdí psychiater Ján Vavro. Prejavuje sa opakovaným želaním si lekárskeho vyšetrenia a liečby. Pacient simuluje rozličné choroby, čím vážnejšie a dramatickejšie, tým lepšie. Dáva prednosť stavom, ktoré vyžadujú neodkladný chrirurgický zákrok.
Majstri v geniálnom simulovaní
Anamnéza, symptómy a dokonca aj telesné príznaky sú často mimoriadne presvedčivé. Prirodzenou korisťou týchto pacientov je mladý a neskúsený lekár, ktorý je nadšený hľadaním a zostavovaním diagnóz. Pacient vie o svojom domnelom stave často viac ako ošetrujúci lekár, lebo títo ľudia sú dychtivými čitateľmi lekárskych učebníc a vo svojich simuláciách sú veľmi vynachádzaví. Väčšinou si svoj príchod do nemocnice načasujú v noci, keď slúžia mladí lekári.
Ľudia postihnutí touto poruchou si do vzorky moču pridajú podľa potreby krv alebo cukor, spôsobia si zranenie, zjedia nejaké predmety, vyvolajú si horúčky či hnisanie vtieraním výkalov do hlbokých rán, navodia si rôzne formy kožných chorôb, zámerne si pustia žilou až do stavu ťažkej anémie a podobne. Pre týchto pacientov je typické, že často menia nemocnice, zapierajú predchádzajúce hospitalizácie, niektorí dokonca tak geniálne napodobňujú vzácne neurologické poruchy, že vzbudia široký záujem odborníkov o exotické diagnózy. Sú ochotní potvrdiť svoju diagnózu až tak, že si dokonca nechajú otvoriť lebku. Všetkým je spoločná rýchlosť, s akou odchádzajú z nemocnice, hneď ako vyjde najavo podozrenie, že simulujú.
Motívy rôzne, ale silné
Motivácia, prečo to robia, zostáva do určitej miery záhadná. Často ide o ľudí, ktorí mali vážne narušené detstvo, boli zneužívaní, majú hlboko neuspokojenú potrebu prežívať záujem druhých a byť predmetom ich starostlivosti.
Nech už je ich motivácia akákoľvek, je dostatočne silná na to, aby ich nútila opakovane podstupovať závažné operácie. Je tiež možné, že motívom je len vzrušenie zo súťaženia s lekármi a emočná intenzita zážitku pri odhalení.
Čo je však smutné, lekári sa už stretávajú s tzv. indikovaným Münchhausenovým syndrómom, keď rodičia takto poškodzujú svoje deti a nechajú ich zbytočne hospitalizovať a operovať. Takmer vždy ide o matky, ktoré boli v detstve zneužívané. (uj)
