Profesor na Rockefellerovej univerzite a riaditeľ Starrovho centra pre ľudskú genetiku Dr. Jeffrey Friedman uviedol, že niektoré osoby sú jednoducho geneticky "naprogramované" tak, aby pociťovali hlad.
"Hlavným páchateľom" je v tomto prípade hormón leptín, ktorý zabraňuje apetítu, aby rástol, keď sa zväčšuje telesný tuk. Strata tuku zapríčiňuje produkciu tohto hormónu, čím stimuluje telo, aby si žiadalo viac. Výskumy dokázali, že genetické mutácie spojené s leptínom zapríčiňujú u niektorých ľudí obezitu.
V otázke apetítu a hmotnosti tiež hrá rolu niekoľko ďalších hormónov, ktoré podnecujú podvedomie k tomu, aby organizmus prijal stravu.
"Pocit hladu je intenzívny a dokonca taký silný ako popud, ktorý nás núti dýchať a pravdepodobne nie je o nič slabší ako popud, ktorý nás núti piť, keď máme smäd," hovorí Friedman.
Predispozícia k obezite je podľa Friedmana daná geneticky. Ľudia, ktorí žili v oblastiach s nedostatkom jedla, profitovali z génov obezity. Tie im totiž pomohli zväčšiť energetické zásoby a pomohli im tak v časoch hladu.
Tie isté gény by však mohli škodiť ľuďom žijúcim v spoločnosti, ako je napríklad dnešná západná civilizácia, kde je riziko hladovania vďaka poľnohospodárstvu, chovu a zásobovaniu veľmi nízke.
Ľudia žijúci v týchto komunitách preto majú viac takých génov, ktoré ich udržujú štíhlych. V súčasnej dobe sú obezita a odolnosť voči leptínu na ústupe, čo sa týka genetických variantov, ktoré boli prispôsobiteľné v našich minulých prostrediach, uviedol Friedman. Podľa jeho názoru môžu obézni ľudia vlastniť gény ľudí z oblastí, kde bolo v minulosti málo jedla a štíhli sú naopak vybavení génmi západnej civilizácie.
