„Keď mi kolegyne povedali, že nevládzu robiť tak dlho do noci, vysmiala som sa im.“ Pracovným nasadením strčila do vrecka o 20 rokov mladšie ženy.
A potom – akoby z nej niekto tú energiu začal vysávať.
Najprv to pripisovala chrípke, ktorú nemala čas vyležať. Potom problémom s dospievajúcimi deťmi. Chcelo sa jej len spať a spať.
O únave nehovorila nikomu. Najprv ju statočne ignorovala, potom jej vyhlásila jej vojnu. Trojtýždňová dovolenka však nepomohla. Ani spánok, ani relaxačné masáže, nepomáhalo nič. „Zrazu akoby na mňa všetko padalo, cítila som sa ako mravec pod čoraz väčším nákladom. Bola som taká unavená, že som večer vliezla do nepostlanej postele oblečená. Ráno som vyprevadila deti do školy a opäť si ľahla do postele. Ignorovala som špinavý riad, kopce nevyžehlenej bielizne, poloprázdnu chladničku, lepkavú dlážku. Make up? Na ten som ani nepomyslela. Boleli ma všetky svaly, kĺby, hlava. Chodila som po byte ako mátoha, v robote som robila chyby, bolo po mne treba prerábať čoraz viac materiálov,“ spomína Andrea.
Keď prišla manželovi na neveru, nemala vôbec silu to nejako riešiť. Ak vládala, chodila po lekároch. Zoznam za tie roky bol úctyhodný. Neurológ, reumatológ, endokrinológ, internista, krčiar, neurológ. Všade bez nálezu. Až psychiater jej nariadil vyšetrenie u imunológa. To ukázalo, že by mohlo ísť s najväčšou pravdepodobnosťou o chronický únavový syndróm – CHUS.
„Príčina únavy bola na svete. Lenže čo z toho. Žiadne predpisovanie tabletiek, nijaká liečba sa nekonala, lebo žiadna dosiaľ neexistuje,“ hovorí Andrea.
Svoje chusko, ako mu hovorí, si dnes rozmaznáva. Robí na polovičný úväzok, za pomoci psychológa sa naučila relaxovať a znižovať neúmerne vysoké nároky na seba. „Nie je to síce ono, občas sa cítim zrelá na invalidný dôchodok, ale potom si poviem, že sú aj horšie veci,“ hovorí pekná žena s úsmevom, ktorý je trocha trpký.
Autor: uj
