Režisérka a spisovateľka Dana Kapitáňová si na veci v byte nepotrpí: „Čím sú veci krajšie, tým lepšie, ale v podstate na tom nezáleží.“
e zdravá v rokoch márne čaká na čo len nepatrný záujem. Zastavili sme sa v Komárne, a aj keď je to jedno z najzachovalejších miest južného Slovenska, ani tu tomu nie je inak. O niektoré bašty unikátneho opevnenia z čias tureckých vpádov bolo napodiv postarané, nasťahovali sa sem reštaurácie, obchody a občas sa im, samozrejme, nevyhne ani mafiánska klientela. Ostatné časti opevnenia však prežívajú snáď iba vďaka bojovým podmienkam, za ktorých boli postavené. Naproti tomu v malom historickom centre akoby mávnutím čarovného prútika nedávno vyrástol svet „všehochuti“. Námestie Európy. Je to turistická atrakcia, ktorá by mala spájať rôzne európske tradície a odrážať ich predovšetkým v architektúre. Najväčší neprajníci tomu vravia komárňanský legoland. Žiaľ, toto konštatovanie má svoje opodstatnenie. Tým skôr, že v neďalekých uličkách dožívajú vyše storočné stavby, hodnotné svojou históriou. Jednou z nich je dom, v ktorom vyrastal básnik Mór Jókai. Dnes mu namiesto architektov a reštaurátorov vdychuje život osem rodín. Mesto akosi nemá záujem.
Odkiaľ sa vzalo
Minulý rok vyšla knižka, ktorú ako jednu z mála možno nazvať okrem literárneho experimentu aj tvorivým počinom. Napísal ju istý Samko Tále. Dlho nikto nevedel, odkiaľ sa figúrka vzala. Až keď sa Kniha o cintoríne stala udalosťou roka a čítala sa od Žiliny až po Prešov, z tieňa pseudonymu vystúpil autor ženského rodu – Dana Kapitáňová. Vtedy prvýkrát prejavila potrebu ochraňovať svoje súkromie. Okrem napätia, ktoré okolo seba vytvorila, poskytla zároveň možnosť spoznať vždy doširoka usmiatu, otvorenú a optimisticky naladenú spisovateľku, dlhoročnú režisérku Jókaiho divadla v Komárne. Až u nej doma sme zistili, že súkromie je doménou, na ktorú nedá dopustiť nielen ona, ale ani jej manžel – sochár Ondrej Csütörtöki a dcéra Dita, ktorú práve čaká štúdium na Škole užitého výtvarníctva v Bratislave.
Jednoducho mali šťastie
„Celé Slovensko si určite obhrýza nechty, aby sa dozvedelo, ako bývam,“ to je privítanie typické pre Samka Táleho. Pani Kapitáňová sa vzápätí usiluje vysvetliť nám okolnosti, za ktorých sa do domu, v ktorom vyrastal Mór Jókai, pred 12-imi rokmi nasťahovali, ale potom mávne rukou: „Jednoducho sme mali šťastie a bývame v tomto byte.“ Pôvodne bývali o dvere ďalej, kde neskôr nasťahovali rodičov, ktorých chceli doopatrovať. Vďake výmene obsadili vedľajší byt a oba potom prepojili. „Predtým sme bývali v jednoizbovom panelákovom byte, manžel sochárčil v ateliéri v pivničke meter krát meter.“ Možnosť, ktorá sa naskytla v tomto dome, bola preňho nezaplatiteľná. Podobne ako pre pani Kapitáňovú – priestor za veľkým stolom vo veľkej obývačke s vysokými stropmi jej konečne umožňuje pracovať v nestiesnených podmienkach.
Môžeme sa všetci škrabkať
„Hranice môjho domova sa začínajú a končia v mojej izbičke,“ zdôveruje sa pani Dana. A keďže si rodina odžila pár rokov v jednoizbovom byte, dnes si pri vstupe do izieb všetci klopkajú. „Obaja s manželom pracujeme doma, veď by sme sa zbláznili. V každom normálnom manželstve partneri pred sebou utekajú,“ smeje sa a ukazuje na svoju asketickú izbietku – „mníšsku celu“ s čiernym starožitným nábytkom, ktorý zdedila po mame. Tu nachádza pokoj pred okolitým svetom, a hlavne pred politikou, ktorej od istého času už nedovoľuje prekročiť ani hranice televíznej obrazovky. „Každý deň si dávam slúchadlá na uši a na pár hodín pri svojom stole emigrujem. V tej chvíli sa môže hociktorý z politikov škrabkať pravou rukou pod pravou pazuchou, mňa sa to nedotýka. Už ich nepúšťam do svojej obývačky, pretože mi do života nič hodnotné neprinášajú. Celý život som bola vášnivo politická a rozoberala som pivové reči. Dnes už nie,“ konštatuje pani Kapitáňová.
Čím sú veci krajšie, tým lepšie, ale v podstate na tom nezáleží
K veciam má Dana Kapitáňová tiež zvláštny, asketický vzťah. Iba taký, že slúžia svojmu účelu. Keď vidí nejakú peknú vec, ani jej nenapadne, že by ju chcela mať doma. „Aj keď to znie pateticky, pre mňa domov neznamenajú veci, ale ľudia. Samozrejme, svoj stôl by som nevymenila v žiadnom prípade za umelohmotný. Ale keby to mal byť iba nejaký drahý pseudohistorický gýč, tak volím radšej PVC. Minule som videla v obchode normálne fungl nové a funkčné brnenie za štyridsaťtisíc korún. Rozmýšľala som, kto si to asi tak kúpi a postaví do bytu? Ale zrejme aj takúto formu perverzity ktosi pestuje.“ Napriek tomu je Samko Tále presvedčený, že byt je nesmierne signifikantný.
Kanada cez zväčšovacie sklo
Zaborená do masívneho spisovateľského kresla rozpráva Dana Kapitáňová o posledných zážitkoch z Kanady, ktorú navštívila, aby tam predstavila a režírovala svoju hru. Ani sama celkom nevie, či to spôsobil život na zmiešanom území alebo nedostatočne fatálna láska k rodnej reči, ale kanadskí rodáci na ňu pôsobili príliš puritánsky. „To, čo sa u nás prejavuje v menšej forme, mi pripadalo v Kanade úplne skarikované. A to sa týka našich pozitívnych, ale aj negatívnych vlastností. Akoby som všetko videla cez zväčšovacie sklo. Najviac ma prekvapilo akési delenie sa na klany. Spoznala som tam asi tridsať ľudí, ktorí tvorili asi dvadsať klanov.“ Nedostatky nášho národa si Samko Tále vraj uvedomil hneď, ako sa narodil. A v Kanade ich konečne pomenoval. Chvalabohu, dnes sa už doma okrem chrobákov ničoho nebojí.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO – AUTORKA
