problém. A on pritom trpí a bojí sa. Od istého času priam neznesiteľne.
Keď sa mu to stalo prvý raz, pomyslel si, že je to infarkt. Zvieravá bolesť na hrudi bola taká silná, že odstavil auto na kraj cesty a splašene začal vyťukávať čísla na mobile. Vždy len prvé tri. Komu mám zavolať? Lekára? Sanitku? Priateľku? A ktorú? Položil mobil a dýchal. Po štvrhodine zamkol auto a vystrašený kráčal len tak ulicou. Na druhý deň ráno sedel v čakárni. Všetky interné vyšetrenia dopadli dobre, priam vynikajúco.
Lenže on nebol v poriadku. Neveril lekárom, išiel za ďalšími, ani jeden nemal uspokojivú odpoveď. Začal sa vyhýbať väčšine rokovaní, zo sebavedomého šéfa sa stal neurotik, ktorý nedokázal získať žiadnu novú zákazku. Nutkavý strach, že sa znova bude báť, mu stále sedel na hrudi. Hltal tabletky proti úzkosti, tabletky na spanie, až bez nich nemohol vôbec existovať. Skôr ako sa z neho stala troska, poslúchol radu internistky, ktorú mu dala po prvom vyšetrení. Vybral sa k psychológovi a neskôr k psychiatrovi.
Diagnóza bola - ťažká úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje opakovanými, náhlymi, nepredvídateľnými záchvatmi úzkosti.
„Jej zákernosť je v tom, že vás panický pocit strachu zastihne nečakane. Lekár mi vysvetlil, že človeka, ktorý má k nemu isté dispozície, prepadne bez toho, aby existovali nejaké vyvolávajúce príčiny. Môže nás zaskočiť aj po dobrom obede, aj počas dovolenky, keď sa nám zdá, že sme úplne v pohode. Dokonca aj v noci. Začal som sa neuveriteľne báť. Je to mimoriadne intenzívny strach zo smrti, zo zošalenia či zo straty kontroly. Vtedy sa bojím, že vykonám niečo nepredvítateľné. Kto zažil takýto strach, panicky sa bojí, že sa znova zopakuje. Nedá sa to popísať. Čítate o tom, počujete o tom, ale neveríte, že sa to môže prihodiť aj vám,“ hovorí Peter.
(uj)
