FOTO – JÁN LÖRINCZ
ochutnávať dobré jedlo. Že by to vo svojom byte nemohol ani chvíľu vydržať?
Čo pre vás znamená „miesto bydliska“?
„Keď som sa raz britského spisovateľa Martina Amisa pýtal, aký je jeho vzťah k Londýnu, odpovedal mi, že tam žije už tak dlho, že má problém cítiť k nemu čokoľvek. Už vyše 30 rokov žijem v Bratislave, narodil som sa tu, vyštudoval a začal pracovať. Trvalé bydlisko mám tiež už vyše 20 rokov v mestskej časti Dúbravka. Keď ste niekde príliš dlho, stáva sa, že voči tomu miestu citovo otupiete – všetko tam už máte prejdené, ovoňané, opozerané. Som sídliskovo panelákové dieťa a asi najsilnejší vzťah mám k jednej Dúbravskej časti nad Skleníkom, kde som prežil svoje detstvo – hry, bitky a podobne. Ešte sú tam niektoré nápisy na stenách, ktoré som vtedy čmáral. Ale, pravdu povediac, mal by som chuť presťahovať sa niekam do centra. Sú rôzne miesta, ktoré považujem za svoj alternatívny domov. Napríklad okolie bratislavskej Kalvárie, alebo St. James‘s Park v Londýne, prípadne barcelonskú pobrežnú štvrť Barcelonetta. Sú nabité energiou, útulnosťou a pocitom bezpečia. Rád sa tam vraciam – aspoň v duchu.“
Kde sa končia hranice vášho „domova“?
„Kedysi som mal pocit, že nie je nič úžasnejšie ako môcť často meniť adresy, keď už nie trvalého, tak aspoň prechodného bydliska. S takýmito domovmi je to ako s bývalými láskami – mali by sa skončiť včas a ešte lepšie predčasne, aby mal človek pocit, že tam zostalo ešte čosi nedopovedané a nedobývané.“
Aký máte vzťah k pojmu životný štýl?
„Som mestský človek. Mám rád kontrastné veci, čiže akési ostrovy pokoja v okolitom ruchu. Potrebujem jedno aj druhé. Všetky moje „domovské miesta“ majú jedno spoločné – sú svetmi v inom svete – pokojná záhrada, ale otvoríte dvere a začína sa mestský ruch. Asi by som nedokázal žiť niekde na vidieku – chýbal by mi ten mumraj, pestrosť a zvláštna anonymita, ktorú vám veľké mesto poskytuje.“
Mávate nutkanie vyhodiť z bytu všetko von oknom a začať inak?
Teraz ste absolútne trafili klinček po hlavičke. Nedávno sa moja mama presťahovala do môjho jednoizbového bytu a ja opäť bývam v starom rodičovskom, obklopený nánosmi haraburdia. V najbližšom období sa chystám vyhadzovať staré koberce, nábytok a nechať si len to najpotrebnejšie. Staré domy mali povaly, kde ľudia po vrstevniciach odkladali svoj starý čas. Dnes sa musíme starých vecí zbavovať.
Aký vzťah prechovávate k žehličke, vysávaču a prachovke?
„Neutrálny.“
Čo okrem klasického zariadenia musíte alebo nesmiete mať v byte?
„Mám veľmi rád, keď byt dýcha priestorom. Keď je v ňom cítiť svetlo, ticho, okolitý svet. Čiže, najradšej by som bol, keby tam bolo len to najzákladnejšie – veľké okná, lesklé drevené parkety, veľká posteľ, pracovný stôl, pohovka, útulná kuchyňa (tá predovšetkým), knihy a CD prehrávač. A pekné kamene. To je všetko. Televízor, práčka, žehlička a vysávač sú viac-menej povinnou nutnosťou.“
Delíte sa o byt s domácim miláčikom?
„Vždy som túžil mať v byte veľké akvárium – ako ďalší samostatný svet. Do „samostatného bytu“ som si vždy doniesol nejakého vtáka. Momentálne mám korelu Karolínu. No a nedávno mi kamarát daroval malú sučku Agátku. Vravel, že ani netuším, ako mi to zmení život. Po psovi som síce nikdy netúžil, ale musím povedať, že sa nemýlil. Musel som si zvyknúť na roztrhané knihy, reproduktory, koberce, psie chlpy, pravidelné prechádzky a podobné radosti. Psíčkarská komunita má tiež svoje čaro.“
Ako by ste charakterizovali svoj tvorivý prístup k domácnosti?
„Práve sa chystám maľovať. Na oranžovo, červeno, žlto a modro. Chcem, aby tu tie farby vynikli.“
Je v byte dôležitý účel vecí alebo ich krása?
„Krása je v jednoduchosti. Preto mám rád kamene.“
Ako riešite súkromie v súkromí?
„Najhlbším súkromím v súkromí sú pre mňa posteľ a kuchyňa. Tam sa cítim najlepšie.“
Nosíte papuče?
„Papuče nenosím. Nerád sa prezúvam. Doma chodím buď obutý, bosý, alebo v teniskách.“ (ea)
