Aj rampa pre vozíčkara môže byť zaujímavým architektonickým prvkom

V minulosti bola u nás skupina zdravotne postihnutých ľudí zámerne vyčleňovaná zo spoločnosti. Boli zavretí ďaleko od ruchu miest. Keby sa však aj odvážili vyjsť do ulíc, narazili by všade na neprekonateľné prekážky. Existuje u nás vôbec tradícia v projektovaní bezbariérového bývania? Opýtali sme sa doc. Ing. arch. MÁRIE SAMOVEJ, CSc., Fakulta architektúry STU Bratislava.„Na našej škole sa vyučuje povinný predmet o bezbariérovom bývaní vo štvrtom ročníku. Najrozšírenejšou metódou u nás je metóda univerzálna - teda projektovanie pre všetkých, vrátane zdravotne postihnutých ľudí. Žiaľ, zdravotné postihnutie sa u nás chápe občas veľmi diletantsky, a preto treba rozlišovať medzi rôznymi typmi a stupňami mentálneho a telesného postihnutia. To všetko musí architekt vo svojej práci zohľadňovať. Z určitých dôvodov sa u nás robia úpravy len pre vozíčkarov. Jedna vec je však rozmanitosť handicapu a druhá, ako potreby postihnutých vníma verejnosť. Zdravotne postihnutý človek sa musí do spoločnosti integrovať všetkými smermi, počnúc ulicami a končiac poslednými detailmi v domácnosti. Tam už architekt pozná konkrétneho užívateľa a môže mu navrhovať interiér na mieru. Nevidiaci má úplne iné požiadavky ako napríklad vozíčkar. Ďalším problémom je dodatočné debariérizovanie, kde treba robiť určité ústupky predovšetkým v prípade historických budov, ktorých modifikácia je niekedy takmer neriešiteľná. V blízkej budúcnosti sa naša škola bude podieľať na debariérizovaní Univerzitnej knižnice v Bratislave v rámci projektu Európskej únie. V poslednom čase sme napríklad stavali bezbariérový rodinný dom do úplných podrobností, ale tam boli zase veľké problémy so stavebným povolením. Pre architekta je to ojedinelá príležitosť, lebo zdravotne postihnuté osoby patria, žiaľ, do najslabšej sociálnej vrstvy.“

Podľa vyhlášky ministerstva životného prostredia podnikateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má pracovisko prispôsobiť požiadavkám bezbariérovosti. Dodržuje sa to?

„Je to do veľkej miery iba proklamácia. Ak podnikateľ nebude mať výhody z toho, že zdravotne postihnutého zamestná, nemá dôvod pracovisko projektovať či debariérizovať v jeho prospech. Preto ak zdravotne postihnutým nevytvoríme aj podmienky pre prácu, zdajú sa mi všetky naše reči o integrovaní zdravotne postihnutých do spoločnosti, zbytočné.“

Napriek dôležitosti individuálneho projektovania bytov „na mieru“ pre zdravotne postihnutého existujú univerzálne koncipované byty určené týmto ľuďom. Spĺňajú ich požiadavky?

„Univerzálne riešené by mali byť schodištia, vchody a výťahy, ale interiérové vybavenie si títo ľudia musia dávať robiť podľa vlastných potrieb. Paradoxom je, že mnohé z bytov, ktoré boli stavané za týmto účelom, sa predali bežnému užívateľovi a neslúžia zdravotne postihnutým. V rámci súčasnej výstavby bytov je situácia živelná. V minulých rokoch bolo určené promile povinnej výstavby bezbariérových bytov, teraz si to určujú súkromné firmy samy. A architekt, ktorý chce zakomponovať bezbariérovosť do svojho projektu, musí mať dlhoročné skúsenosti, aby vedel, ako na to.“

Bol rok 1989 medzníkom aj v tomto smere? Nastala za desať rokov zmena v projektovaní bezbariérového bývania?

„Aj keď je vyhláška z roku 1994, ktorá sa toho týka, veľmi podobná tej spred roka 1989, pozitívna zmena nastala. O čom sa predtým iba hovorilo, sa už začína, síce veľmi pomaly, ale predsa, napĺňať. Inštitúcie - napríklad bankové úrady - už vedia, že táto vyhláška platí, a keď nie sú limitované peniazmi, bezbariérovým úpravám venujú patričnú pozornosť.“

Treba študentov presviedčať, že takáto realizácia môže byť aj určitým spôsobom tvorivej alternatívy?

„Sami cítia, že každá rampa pre vozíčkara, ktorú predtým architekt chápal ako záťaž, môže byť tvorivým impulzom. Je otázkou človeka, ako sa proklamovanie humanizmu v architektúre myslí vážne. Povedomie v mladých ľuďoch už jednoducho existuje.“ EVA ANDREJČÁKOVÁ