Za každou novou stavbou administratívnej budovy, supermarketu či obyčajného obytného domu sa ukrýva práca architekta alebo celého tvorivého tímu. Žiaden výsledok ich práce nemôže uspokojiť vkusové normy všetkých. Zároveň ich každý nový projekt stavia pred rozhodovanie o možných kompromisoch. V našej miniankete nás preto zaujímalo:Aké kompromisy voči zákazníkovi sú únosné pre estetické a morálne cítenie architekta?
Ing. arch. JÁN KODOŇ, Bratislava: „Podoba architektonického diela je výsledkom individuálnej duševnej činnosti. S touto skutočnosťou treba hneď na začiatku spolupráce oboznámiť klienta. Klient musí prijať architekta ako partnera pri tvorbe spoločného diela. Tvorivá práca klienta sa začína a končí precízne naformulovaným zadaním, ktorému sa (neviem prečo) hovorí lokalitný program. Na ostatné je profesionál architekt. V prípade, že pripustí zasahovanie klienta do architektonickej formy, mal by mu odstúpiť alikvotnú časť svojho honoráru. V prípade, že architekt pristúpi na výraznejšie zníženie navrhnutej odmeny za dielo, vzniká v klientovi podozrenie, jeho vzťah bude apriori nedôverčivý a nadradený. Základné podmienky sú jednoduché - talent, zodpovednosť a vnútorná sloboda architekta, otvorenosť, dôvera a solventnosť klienta. Keď sa to napíše, vyzerá to banálne, ako macko Pu.“
Doc. MÁRIA SAMOVÁ, Fakulta architektúry STU v Bratislave: „V priebehu praxe sa každý architekt stretne s rôznymi typmi zákazníkov. Každý má iné nároky a požiadavky. Pre architekta je naozaj často veľkou dilemou, či vyjsť zákazníkovi v ústrety, alebo ho presviedčať o svojich predstavách. Sú takí, ktorí sa podpíšu úplne pod všetko, a iní, pre ktorých je otázka peňazí dôležitá, len kým nie je ohrozená ich profesionálna práca. Ak to berieme ako službu, zákazník má právo na také prostredie, ktoré dotvára jeho životný štýl. Architekt by si mal stanoviť hranice v prípade, ak zákazník trvá na nesprávnom prevádzkovom riešení alebo použije architekta len ako kresliča svojich predstáv. Myslím si, že v niektorých prípadoch ho nevyhnutne treba presvedčiť. Ak ja osobne vnútorne nesúhlasím s predstavou zákazníka, ktorá nie je na profesionálnej úrovni, nepodpíšem sa pod projekt. Je to naozaj veľmi delikátna vec, pretože vkusové hranice spolu s materiálnymi možnosťami sú u každého iné. Tu už nastupuje otázka etiky a morálky. A tú sa usilujeme budovať u študentov na škole od prvej chvíle. Veľký vplyv na formovanie estetického a morálneho povedomia študentov majú aj ateliérové práce. Na škole vo vyšších ročníkoch už vládne to správne vedomie o kvalite práce architekta.“
Ing. DUŠAN CVEČKO, firma STUDIAL - stavebný inžinier: „Ako stavebný inžinier iba spĺňam predstavy architekta, ale myslím si, že architekt by mal brať do úvahy požiadavky zákazníka do maximálnej možnej miery. Poznám architektov, ktorí vyhovejú zákazníkovi naozaj len minimálne. Chcú čo najmenej odbočiť od svojej predstavy a robia všetko preto, aby o jej správnosti klienta presvedčili. Všeobecne si myslím, že architekti idú do kompromisov maximálne na 50 percent. Ak si laik navrhuje projekt sám, obyčajne to dopadne zle. To, čo navrhuje architekt, má hlavu a pätu.“
Ing. arch. RICHARD KOSEČEK, Bratislava: „Investor má určitú predstavu o tom ako by mal „dom“ vyzerať, fungovať. Osloví architekta, ktorý jeho funkčné, prevádzkové, priestorové požiadavky zhmotní a dá im nápad, myšlienku. Investor vstupuje do tohto procesu, upresňuje svoje požiadavky, ale často sa stavia do roly architekta. Zvlášť zahraničný investor si veľmi dobre stráži svoj balík. Má tendenciu korigovať riešenie, žiada viacero alternatív, kalkuluje, čo je preňho výhodnejšie, efektívnejšie. Presadzuje osvedčené riešenia, bojí sa experimentovať. Napriek tomu, že tento proces sa nezaobíde bez kompromisov, existuje istá hranica – čo áno a čo nie. Závisí to od osobnosti architekta, schopnosti presvedčiť investora a samozrejme – zodpovednosti. Myslím si, že tou hranicou je, keď myšlienka, filozofia domu začína byť redukovaná.“ (ea)
