Byt pána Mikulíka tvorí len jedna malá izbička, ktorá nebola podrobená žiadnym náročným bezbariérovým úpravám. Svoj kútik nad posteľou si spestril fotografiami a obrázkami a ako milovníkovi starých vecí mu robí radosť jeho starožitný stôl. Kuchyňa je malou samostatnou miestnosťou. Žiaľ, varenie bez kamarátov mu robí problémy, preto si pochutnáva na kuchyni náprotivnej reštaurácie Leberfinger, do ktorej mu priateľ a podnikateľ Ľubo Roman zabezpečil bezbariérový prístup.
Pohybovo, zmyslovo a mentálne handicapovaní ľudia si vyžadujú pomoc druhých. O to viac túžia byť samostatní a sebestační a chcú sa čo najrovnocennejšie zaradiť do spoločnosti, dostať pracovné príležitosti a naplniť svoju potrebu byť užitočnými. Prvým, nevyhnutným a najťažším krokom pre nich je prekonanie nenápadných prekážok, ktoré si my, zdraví, nevšímame, pre nich však znamenajú najväčšiu komunikačnú či pohybovú bariéru.
Ani Travel 910 nezdolá schody penziónu. Chvalabohu, pán Mikulík sa s nimi boriť nemusí. Zato však pošle každú návštevu pozrieť si galériu malých dejín slovenského divadla, na ktorú je právom hrdý. Steny sú husto ovešané veľkými súbormi zarámovaných fotografií - je to dokumentácia podrobnej hereckej púte Paľa Mikulíka od najmladších rokov až doteraz.
Aj preto sme sa neubránili zmiešaným pocitom, keď sme vystupovali z auta na parkovisku bratislavskej reštaurácie Leberfinger. Podnikateľský počin herca a bývalého ministra kultúry Ľuba Romana síce vyvoláva u mnohých pochybnosti, ale vzkriesenie maličkého torza pôvodnej petržalskej architektúry v tieni sivých panelákov má pre nás všetkých význam. Neďaleké priestory jednoposchodovej budovy dal zrekonštruovať na malý penzión. A tu sa nachádza aj skromný, ale útulný príbytok jeho priateľa, staronového herca činohry SND Paľa Mikulíka. Pamätáme si ho z nespočetného množstva divadelných hier, televíznych inscenácií aj celovečerných filmov. Po niekoľkých rokoch odmlky - v období, keď sa v roku 1993 po mozgovej porážke doslova „znova narodil“ a svoj život musel podriadiť vozíčku - začal opäť navštevovať VŠMU, kde dlhé roky učil študentov herectva. V priateľskej spolupráci s hercom Jurajom Benčíkom plánuje od septembra svoj návrat medzi pedagógov. A navyše - už niekoľko týždňov opäť zožína veľký úspech na doskách SND, s postavou profesora Spencera v inscenácii anglického dramatika Simona Graya, Na konci hry. Jeho brat – režisér Peter Mikulík mu úlohu ušil priamo na telo. Ako nemý a nehybný pozorovateľ sa v nej stáva svedomím sveta, ktorý ho obklopuje.
