V kúpeľni pána Mikulíka to nevyzerá najbezbariérovejšie. Pri sprchovacom kúte síce nechýba madlo, ale cez 20 cm vysoký schodík sa vozíčkar ku sprche nedostane. Oveľa užitočnejším riešením by bolo zapustenie vane do zeme. Dno by sa mierne zvažovalo smerom do stredu a okraje by splývali s podlahou.
Nie je ľahké zdolať jednu izbičku
Do prízemného jednoizbového bytu vchádzame cez areál reštaurácie, ktorú obklopuje vzácna petržalská zeleň pozdĺž pravého brehu Dunaja. Z jednej izbičky spojenej s kúpeľňou a sociálnym zariadením si pán Mikulík vytvoril útulné miesto na samostatné bývanie, kde ho navštevujú ošetrovateľky, logopéd, lekár a predovšetkým kolegovia z divadla. Obklopil sa svojimi doterajšími úspechmi - svoj kútik nad posteľou má husto obvešaný fotografiami z rôznych filmovačiek, zájazdov a divadelných skúšok z Astorky, činohry Novej scény a SND. Každého hosťa dojmú fragmenty z filmov Tisícročná včela, Perinbaba, Lev Tolstoj, portréty Jana Wericha či Einsteina. Cez malebné starosvetské okná sem dolieha príjemné ticho petržalského Sadu Janka Kráľa - vďačné miesto, ktoré má Pavol Mikulík možnosť navštevovať. Na chvíľku si sadáme v jeho izbičke a prezeráme albumy fotografií zo zájazdov.
Hráme sa rozumové hry
Keďže po mozgovej porážke sa učí písmeno po písmene čítať a písať a teší sa z každého malého úspechu, fotografie ostali preňho jednými z mála plnohodnotných komunikačných zdrojov. Len vďaka nim, videokazetám a platniam sa môže vracať do sveta divadla, ktoré musel nútene opustiť. Herecká profesia si vyžadovala pohyb, fyzické vypätie a práca v rozhlase a dabingu predovšetkým umenie hovoriť. Napriek nabitej hlave myšlienok sa takto prejavovať nemohol. Roky usilovného logopedického a rehabilitačného tréningu však urobili svoje a dnes sa oháňa veselými aj ironickými výrokmi, ktorými povzbudzuje seba aj iných. A keď sa mu nedarí vyjadriť, zamyslí sa: „Viem, ale neviem to povedať.“ Dorozumieme sa posunkami a opismi, zahráme sa malú tvorivú rozumovú hru.
Permanentne rezervované
Otvára nám dvere do kuchynky - samostatnej miestnosti orientovanej mimo bytu. Trochu nás zaráža, že jeho kuchynská linka je obyčajným štandardným kusom, a nie na mieru robenou funkčnou súčasťou bezbariérovej kuchyne. Nakoniec, pán Mikulík je stále veľkým gurmánom, ľudia ho tak poznajú mnoho rokov. Pyšne nám ukazuje chladničku nabitú surovinami a poličky plné najrozličnejších korenín a prísad. S občasným varením mu však pomáhajú hlavne kamaráti z divadla - Stano Dančiak, Marián Labuda a ďalší, lebo po nehode môže pohybovať iba ľavou rukou. Tí sa postarali aj o vydanie kuchárskej knihy Recepty Paľa Mikulíka. Hneď ju aj dostávame do daru. Pán Mikulík chodieva teraz na obedy vďaka pohostinnosti priateľa Ľuba Romana, priamo do náprotivnej reštaurácie Leberfinger. Má zabezpečený bezbariérový prístup osobitným zadným vchodom, kde ho nepretržite očakáva balkónik so stolom rezervovaným pre dve osoby a akékoľvek jedlo grátis - na účet podniku.
Tam nám Pavol Mikulík prezrádza svoje najčerstvejšie tajomstvo - v marci bude preberať cenu Krištáľové krídlo za svoje celoživotné herecké úspechy.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO - AUTORKA
