Najväčšou pýchou kovboja Alexandra Mayera je malý športový koník Ontario. Svojho pána poslúcha na slovo.
Možno sa to niekomu bude zdať podozrivé, ale istý „Pony ranč“ v Novej osade na juhu Slovenska je miestom, kde sú všetci kamarátmi. Dospelí, deti, psy, kozy, prasce aj kone. Pestuje sa tu „turizmus na kovbojský štýl“. Každý deň tu môžete stretnúť živého kovboja na koni, ako sprevádza deti počas jazdy na malých športových koňoch. Nasleduje ho svorka psov - špicov, bassetov a kokršpanielov, ktorí si prechádzku po lužných lesoch nikdy nenechajú ujsť. Špeciálnu rasu malých športových koníkov vyšľachtil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre profesor Medvecký. Postavou sú podobné americkým dostihovým, ibaže vzrastom menšie. A nezaplatiteľná je ich povaha. Sú prítulné a dôverčivejšie k ľuďom ako k stádu. Pán Alexander Mayer ich chová už niekoľko rokov a nemôže si ich vynachváliť.
Spočiatku boli ľudia nedôverčiví. „Vypočul som si toľko posmeškov! Vraj čo to mám za koňa a aký som na ňom malý. Nepustili ma kvôli tomu ani na husársku jazdu, ktorá je tu na juhu tradičným folklórnym zvykom. Ale keď môj Ontario začal na rodeách vyhrávať nad americkými, oveľa silnejšími a väčšími súpermi, povedal som si, že tomuto koníkovi ja veru meno spravím,“ vyznáva sa Šaňo. Dnes má doma päť koní, kvôli ktorým postupne budoval na svojom pozemku malý ranč. Môžete sem kedykoľvek prísť a povoziť sa.
Detská jazda na konári
Po dvoch rokoch a po absolvovaní westernového kurzu u Šaňa sa môže jazdec s koňom prihlásiť na rodeo. „Niektoré deti sú veľmi šikovné a smelé,“ hovorí. „Mám dievčatko, ktoré som po štyroch mesiacoch trénovania pustil na súťaž, pretože bolo vynikajúce. Napokon skončilo v konkurencii niekoľkých dospelých mužov tretie. Bol som na ňu aj na seba veľmi hrdý,“ chváli sa. Onedlho absolvuje Šaňo aj kurz trénera jazdenia pre telesne postihnutých. Na vlastné oči sa totiž presvedčil, ako blahodarne na nich jazda na koni pôsobí.
Šaňovým snom bol malý domček a kúsok pozemku. Podarilo sa mu ho kúpiť pred troma rokmi. Vtedy tu stála iba hrubá stavba malej chatky a okrem nej tu bola iba veľká jama. „Svoj ranč som mal pred očami dávno predtým. Presne som vedel, kde a čo budem mať, odmalička som si kreslil plániky,“ hovorí Šaňo. Vsadil na kovbojský život, ktorý mu bol od detstva veľmi blízky. Samozrejme, najviac ho inšpirovali romány a filmy. Mnoho ich videl aj čítal, preto si western vybral za svoj životný štýl. „V detstve som sa hrával tak, že som vyliezol na strom, kde som si osedlal hrubý konár a hojdal som sa na ňom ako na koni,“ spomína Šaňo.
Sponzori, kone, psy a manželky
„Začalo sa to tak, že som si kúpil jedného koníka,“ rozpráva Šaňo. „Chcel som chodiť po lúkach a lužných lesoch a pozorovať prírodu. Predtým som už pár rokov obchádzal kovbojské rodeo-súťaže, ale iba ako divák. Už ma tam poznali, len koňa som ešte nemal. Pred súťažiacimi som mal stále rešpekt, a hovoril som si, že keď chcem preraziť, jedine tak, že si kúpim koňa. Tak som sa dostal k Ontariovi a hneď po roku som začal súťažiť.“ Na prvej súťaži v Nitre skončil šiesty a v druhom kole deviaty. O dva týždne na ďalšej súťaži s tými istými ľuďmi už všetko vyhral. Odvtedy to ani inak nie je. „Nevyhrávam ja, ale Ontario,“ chváli svojho partnera. Súťaže s koňom sú však veľmi nákladným koníčkom a bez sponzora by neboli možné. Vďaka nemu si Šaňo mohol vybudovať aj jazdiareň. „Ja som zase sponzorom manželky,“ smeje sa Šaňo. „Psi sa nasťahovali už aj do mojej postele.“
Výchova bez strachu
Časom začali do záhrady čoraz častejšie nazerať ľudia. Šaňo dokúpil ďalšie kone a návštevy sa množili. Páčilo sa to hlavne deťom, preto Šaňo začal organizovať hodiny jazdy. Dnes má päť koní a od minulého roku na jeho ranči funguje takzvaný „vidiecky turizmus na kovbojský štýl“, ako si to sám nazval.
„Nechcel som totiž po nikom odkukávať,“ dodáva vážne. Tento spôsob relaxácie je trocha odlišný od anglického, ktorý sa u nás vyskytuje častejšie. Nemá striktné pravidlá a náročnú disciplínu. „Asi by sa mi nepáčilo, keby ku mne chodili ľudia v nejakých čiapočkách a v bielych nohaviciach a čižmičkách. Bližší je mi skôr štýl v kovbojskom klobúku a veste,“ hovorí Šaňo.
Westernový štýl je stará klasika. Kone gazda vychováva tak, aby sa nikoho nebáli. Do dvora môžu prísť úplne cudzí ľudia aj s deťmi a bez dozoru sa prejsť. Kone ani psy nikomu neublížia. Sú tak naučené. Kým pri anglickej výchove má každý jazdec svojho koňa, na kovbojskom dvore žijú vo väčšom spoločenstve.
Pri jazde sa aj mobily odkladajú
Malého športového koníka rodinného typu videl Šaňo prvýkrát pred desiatimi rokmi a zamiloval sa doňho. Je vzrastom prístupnejší hlavne pre deti. Šaňovi sa prácou na ranči podarilo podvedome, ale veľmi šikovne zotrieť medzi ľuďmi rozdiely veku i spoločenského postavenia. Chodia za ním hojne aj dospelí, ktorí sú často veľmi vyťažení a dobre im padne, keď sa im kovboj chvíľu venuje. Aj on sa pritom dobre cíti. Vidí okolo seba bohatých ľudí, pre ktorých odrazu on, obyčajný človek, môže byť užitočný. „Minule prišiel z mnou jeden pán ovešaný mobilmi. Nemal viac času ako desať minút a veľmi sa chcel povoziť. Bol úplne vyvalený z toho, že som mu tých desať minút venoval. Ešte z druhého konca ulice sa mi klaňal. Bol to bohatý a dôležitý človek a ja som pri ňom prišiel na to, že v niečom som hádam aj ja dôležitý,“ zamýšľa sa Šaňo. Pritom si je istý, že sláva mu nestúpne do hlavy. Ontaria by nevymenil ani za toho najrýchlejšieho a najväčšieho koňa.
Vie, že úspech môžu dosiahnuť iba spoločne.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO - AUTORKA
