FOTO SME - JÁN KROŠLÁK
Nebezpečenstvo ionizujúceho žiarenia je v tom, že nebolí ani neštípe.
Takisto nemáme žiadne výstražné zariadenie, ktoré by nás upozorňovalo na kumulatívne poškodenia.
Účinky na zdraví sa môžu objaviť až po rokoch.
Od narodenia sme tak trocha rádioaktívni
Rádioaktivita a ionizujúce žiarenie je všade okolo nás. Sme ožarovaní kozmickým žiarením, rádionuklidmi v zemskej kôre, vo vode, v rastlinách, dokonca aj naše telo obsahuje rádionuklidy.
Už od narodenia máme v sebe najmä izotop draslíka, ktorý vyžaruje tvrdé gama žiarenia.
Od objavu rádioaktivity a rozvoja jadrovej fyziky a techniky sa zase človek viac-menej dobrovoľne i nedobrovoľne vystavuje účinkom umelých zdrojov ionizujúceho žiarenia. Sú to röntgenové prístroje, ožarovacie zariadenia, jadrové reaktory.
Pred 15 rokmi sme sa však celkom nedobrovoľne nechali ožiariť a dlho sme o tom ani nevedeli.
Koľko cézia nám zostalo v tele z Černobyľu?
Vraj už žiadne. Odborníci na žiarenie tvrdia, že cézium, ktoré naše telo dostalo po výbuchu reaktora, sa už rozpadlo. Zostalo len na poliach niektorých lokalít, napríklad v Rusovciach či oblasti Dunajskej Stredy, kde ho spásajú kravy, zostáva v lesných plodinách a hubách.
Keď prepukla panika po Černobyle, ľudia si chodili do štátnych zdravotných ústavov merať kaleráby, mrkvy a redkvičky zo svojej záhradky. Do Ústavu klinickej a preventívnej medicíny v Bratislave zase chodili s prosbou dať si zmerať, koľko cézia majú vo svojom organizme.
„Zo začiatku bol veľký nával, teraz už záujem opadol. Kto však má záujem, môže si aj dnes nechať u nás zmerať rádionuklidy v organizme,“ hovorí hovorí Ing. Marko Füllöp z oddelenia radiačnej hygieny Ústavu klinickej a preventívnej medicíny.
Dnes tu merajú najmä profesionálov, pracovníkov nukleárnej medicíny, ktorí pripravujú dávkovanie pre pacientov, pracujú s otvorenými žiaričmi.
Chcete vedieť, či ste rádioaktívny? Dajte sa zmerať
Celotelový počítač je umiestnený na dvore ústavu v špeciálnej kobke, ktorá je vyrobená zo železa, ktoré dnes už ťažko nájdete.
„Železo sme kúpili až z Anglicka. Kedysi plávalo po mori na nemeckom krížniku z prvej svetovej vojny. Hľadať dnes železo nezamorené rádiokatívnymi látkami je takmer nemožné. Od čias pokusov s jadrovými zbraňami v roku 1944 je totiž svet zamorený céziom a stronciom. Zamorili stavebný materiál približne tak ako nedávno Černobyľ,“ hovorí Ing. Füllöp.
Veľa materiálov sa vyrába z popolčeka elektrární, preto sa musia merať, aby sa nebodaj neurobili betónové panely, ktoré obsahujú príliš veľa prírodných rádionuklidov, napríklad radónu. Výrobcovia to majú zo zákona povinné.
Ak sa chce zmerať človek, je to podobné, len to trvá troška dlhšie.
Treba si ľahnúť na lôžko, ktoré je vo vnútri kobky, a detektor sa posúva pod ním. Na tú polhodinku si môže aj zdriemnuť.
Ľudia sa často boja do velikánskej železnej kobky vojsť, myslia si, že ich tu niečo ožiari. „Hrubé steny z čistého neožiareného železa práve naopak zabezpečujú, že sa sem nedostane ani prírodné žiarenie, ktorému sa inak nevyhneme,“ hovorí Füllöp.
Celotelový počítač, ktorý je podľa jeho slov najlepší v Európe, je k dispozícii každému, kto má záujem zmerať si rádioaktivné látky v tele.
„Keď má niekto príliš veľa cézia, odporúčame prestať jesť hríby, lesné plody, prípadne mäso. Ide totiž väčšinou o ľudí, ktorí konzumujú viac týchto plodín. Každým rokom však koncentrácia izotopov, ktoré možno pripísať Černobyľu, klesá.“
Najviac rádioaktívnych látok spadlo na území od Starej Ľubovne, cez Žiar nad Hronom po Dunajskú Stredu, kde boli namerané maximálne hodnoty. Dodnes sú v týchto oblastiach polia, kde je výskyt cézia o niečo vyšší. Avšak nie v takej koncentrácii, ktorá by bola škodlivá. Aspoň tak to tvrdia odborníci.
EVA HRDINOVÁ
