KRESBA – FERO GULDAN
i v poličkách namiesto kníh a nad zásterkami s nápisom: Ja som tu šéf. Bol to článoček pekný, ako vyšitý z Príručky veselého novinárika. A potom som zapla správy a videla som hrôzu, ktorá prišla do Ameriky, sanitky a ochromených ľudí. Ruiny. Trosky. Deštrukciu. Ani som sa nemusela rozhliadnuť okolo seba, aby som si pripomenula, že sedím vo svojom nedeštruovanom byte a na stole je nevyliata horúca káva.
Otočila som sa späť k počítaču a začala písať nanovo. O tom, že vankúšik s mačičkami je úsmevnou témou len vtedy, ak je okolo toho vankúšika aj posteľ a okolo postele byt a okolo bytu dom a okolo domu mesto, a všetko je tak, ako má byť. Keď tým mestom a domom a bytom preletí bomba, je jedno, či tam boli knihy od steny k stene, alebo svietiace ruže s trpaslíkom. Že vo chvíli, keď vám niekto samovyvolený zničí domov, otázka dobrého vkusu je nevkusná.
Nič objavné som nepovedala, že? A čo by som aj mala? Neviem, ako ochrániť domy. Len mám pocit, že je to otázka ochrany tepla domova. Pamätám sa, že keď zosnul sovietsky Generálny tajomník, ešte aj detský časopis Včielka priniesol obrázok uja Leonida. Trošku ma omína, či sa nesprávam ako vtedajší redaktori. Lenže nedokážem písať o poličkách v kuchyni. O tom nabudúce. Ak nejaké nabudúce bude.
DANIELA KAPITÁŇOVÁ
