FOTO – ĽUBOŠ PILC
zubov, je však nesprávny. Vo vyspelých krajinách sa zubný kaz považuje za ochorenie, ktoré si človek spôsobil sám svojou nedbanlivosťou, a preto si musí jeho ošetrenie hradiť v plnej výške.
Nesprávne je i to, ak deti zubárom strašíme. Reči typu: nejedz sladkosti, lebo pôjdeš k zubárovi! Veď počkaj, ako ťa z tých cukríkov bude bolieť zub! – dieťa ľahko presvedčia, že zubár je iste veľmi zlý človek, ktorého sa treba báť.
Násilné vŕtanie zuba je pre deti veľmi traumatizujúce
„Chcela som, aby Barborka nemala zo zubára strach, ale dopadlo to presne naopak,“ hovorí Sylvia, dvadsaťosemročná matka dvoch detí. „Hoci prvé vŕtanie zuba moja päťročná dcérka zvládla bez problémov, predsa len ju to trochu bolelo. Preto, keď sme prišli druhýkrát, nechcela už otvoriť ústa, bála sa. Lekárka ju chvíľu prehovárala, ale po pár minútach to vzdala a povedala mi, že ju mám držať a zub jej rýchlo vyvŕtajú. Tvrdila, že na to rýchlo zabudne.“
Opak bol pravdou – vŕtanie nebolo rýchle ani bezbolestné. „Sestrička jej vopchala do úst akýsi železný prst, aby nemohla zavrieť ústa a držala jej hlavu. Ja som jej držala ruky a nohy. Počas polhodiny dcérka vystriedala všetko – hysterický krik, rev, kopance, kŕče, dostala štikútku, ku koncu i horúčku. Vzpierala sa ako divá, mala som problém udržať ju. Lekárka však ani okom nemihla a vŕtala a vŕtala. Keď skončila, Barborka vyzerala hrozne – po lícach jej tiekli slzy a miešali sa so soplíkmi, z natrhnutej pery jej tiekla krv. Dodnes si vyčítam, že som sa na to nechala nahovoriť.“
Na zlé zážitky sa nezabúda
Psychologička Zita Kochaníková z Banskej Bystrice tvrdí, že predstavy typu: malé dieťa si nič nezapamätá a rýchlo na všetko zabudne, sú zastarané. „Dôkazy sa naplno prejavia napríklad pri psychoterapii dospelých. Vtedy sú zhrození obrovskou emočnou silou dávno „zabudnutých“ traumatických situácií z detstva. Nielen v mozgu, ale aj v duši človeka sú zapísané všetky spomienky na to, čo prežil. Nič sa nestráca, ani nezabúda, len naše rácio sa snaží držať všetko pod kontrolou.“
Aj neštátny zubný lekár pre dospelých Róbert Sabršúl hovorí: „Mali by ste počuť, koľko mojich pacientov so strachom v hlase rozpráva – bojím sa zubára, lebo keď som chodil na základnú, nasilu mi vŕtali zub. Alebo – keď som bol malý, trhali mi zub a mňa to veľmi bolelo. Ani jeden z nich na to nezabudol.“
Násilie len v akútnych prípadoch
Z. Kochaníková tvrdí, že násilie v mene dobra neexistuje. „Dieťa treba na čas strávený u zubára pripraviť. Nie je dobré klamať, že ideme na zmrzlinu a šupneme dieťa na zubárske kreslo. Radšej ho upozornite na to, že to bude bolieť, ale že sa môže dať injekcia od bolesti, vyskúšať wolkmen na uši, aby nepočulo vŕtačku.“
Násilie by sa malo používať len vo výnimočných prípadoch: „Napríklad, keď k nám privezú dieťa s akútnym zápalom okostnice, s horúčkou a veľkými bolesťami. Vtedy nie je čas na psychologickú prípravu,“ objasňuje Juraj Babčan, zubný lekár z I. stomatologickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave. „Inak sa vždy sa snažíme najprv podchytiť psychickú stránku, s dieťaťom spolupracovať. Urobíme len toľko, koľko nám dovolí. Akonáhle si dieťa zvykne, je pri ďalšom stretnutí oveľa otvorenejšie, nereaguje syndrómom bieleho plášťa.“
Ak dieťa nespolupracuje
Babčan však priznáva, že násilné metódy používa veľa lekárov. „Ale ja som maximálne proti tomu, aj väčšina mojich kolegov. Ak dieťa nespolupracuje ani po viacerých stretnutiach, možno použiť premedikáciu, vo výnimočných prípadoch i celkovú anestéziu. Lekári to však robia neradi – je to pre malý organizmus veľká záťaž a jej následky sa môžu prejaviť aj neskôr.“
Sylvia však má i s premedikáciou svoje skúsenosti. „Dcérka dlho po zlom zážitku odmietala k zubárke ísť znovu. Potom ju však začal bolieť zub a nemohli sme to dlhšie odkladať. Lekárka mi sľúbila, že jej dá „oblbovák“, aby sa nebála a že si po ňom nebude nič pamätať. Všetko bolo v poriadku, liek zabral o 15 minút. Lekárka ju však neprišla ani raz skontrolovať, pozrieť sa, v akom je stave. Dvere ambulancie otvorila po hodine a pol – keď účinok lieku vyprchal.“
Aj mliečne zuby sa musia vŕtať
Zubárka sa odvolávala na to, že podľa tabuľkovej hodnoty musí vždy čakať aspoň hodinu. A tak sa znovu zopakovala procedúra s násilným vŕtaním. „Našťastie“, už bol zub mŕtvy, a teda Barborka plakala skôr od strachu, ako bolesti.
Zubný lekár Juraj Babčan tvrdí, že tabuľková hodnota nie je vždy meradlom. „Metabolizmus detí je silnejší a rýchlejší ako u dospelých ľudí, preto sa im niekedy musia dávať dokonca vyššie dávky liekov. Ak však dávame dieťa do premedikácie, spravidla ho berieme do 45 až 60 minút.“
Sylviu mnohí známi presviedčali, že dieťa nemá trápiť, lebo mliečne zuby netreba vŕtať a plombovať. Aj tak neskôr vypadnú. J. Babčan však oponuje: „Ak sa pokazený zub nelieči, môže prísť k okoločeľustným zápalom, ktoré sa potom musia riešiť chirurgicky i pobytom v nemocnici. Je lepšie zub ošetriť a návšteve nemocnice predísť.“
Dieťa má strach, lebo nevie, čo ho čaká
Zubári tvrdia, že pri malých deťoch je najdôležitejšia prevencia. Už dvoj-trojročné dieťa by malo navštíviť zubára. „Možno si na prvýkrát dá dieťa zúbky len pozrieť, poškrabkať. Ale druhý raz už bude odvážnejšie,“ hovorí Tomáš Pánek z I. stomatologickej kliniky v Bratislave. „Vždy je lepšie, keď podchytíme kazy, kým sú malé. Keď rodičia zbadajú, že dieťa má čierne, akoby ohryzené zúbky, kaz je už veľmi hlboko a ošetrenie je naozaj bolestivé. A dieťa je na bolesť zuba vnímavejšie ako dospelý, lebo je to preň niečo cudzie. Nevie, čo má od ošetrenia čakať, a preto má strach.“
Sylvia na postup lekárky podala sťažnosť a našla si iného zubára. Je síce súkromný, ale na jej dieťa má čas i hodinu. Zdá sa, že Barborke sa nový zubár páči. Keď sa dozvedela, že zajtra k nemu pôjde znovu na ošetrenie, vykríkla: „Hurá, idem k zubárovi!“
SOŇA REBROVÁ
