Stalo sa to na pravé poludnie, uprostred sídliska. Bola som u dcéry v Petržalke venčiť psa. Cez plece som mala prehodenú kabelku s kľúčmi. Zberala som sa späť, zavolala som na psa, chcela som mu pripnúť obojok, v tom sa mi zošmykol sveter, ktorý som mala len tak prehodený cez druhú ruku. "Ja vám to podám, pani," začula som. Obzrela som sa. Aký slušný mladík, prebehlo mi ešte mysľou. Vtom som zacítila prudkú bolesť. Dostala som päsťou do brucha, nestačila som ani vykríknuť a dostala som druhú ranu do hlavy. Strhol mi kabelku a retiazku z krku. Pes sa ešte rozštekal, mladík na kolieskových korčuliach bol však už ďaleko.
Už neviem, ako som došla do dcérinho bytu. Neovládateľne som sa triasla, nemohla som ani zdvihnúť telefón. Niekoľko hodín som sedela na zemi a plakala. Na polícii nám povedali, paničko, čo chcete, buďte rada, že ste nedopadli horšie. To my tu máme na dennom poriadku.
Stalo sa to pred vyše rokom. Môj obyčajný denný život sa úplne zmenil. Nikam nechodím, keď začujem kolieskové korčule, roztrasiem sa. Začne sa mi točiť hlava, cítim slabosť v nohách, nemôžem sa nadýchnuť, až sa dusím, srdce mi začne tĺcť ako splašené. Po zotmení by ma z domu nevytiahol nik. K dcére do Petržalky idem varovať vnúčatá len v prípade, že ma odvezie a dovezie autom. Na pieskovisko pred domom s nimi nedokážem ísť. Vymýšľam si, že musím variť a hanbím sa za to.
Ak sa niekde vyberiem, cítim sa neisto. Mám stále strach, že sa stane to najhoršie. Dodnes sa budím na to, ako mi niekto niečo strháva z krku.
Tá retiazka, ktorú mi mladík strhol, bola posledná pamiatka na môjho nebohého manžela. Kúpil mi ju z peňazí, čo si odložil z dôchodku na rybársku udicu. Veľmi po nej túžil. On vedel, že do roka zomrie, miesto nej kúpil retiazku s mojím monogramom. Dcéra ma neustále prehovára, aby som išla k psychiatrovi. Neverím už ničomu. Mám pocit, že sa toho už do smrti nezbavím. Som úplne otupená... (uj)
