Lepšia bravčová paštéta ako domov dôchodcov

„Našinec si asi ťažko vie predstaviť, že nemôže ísť niekoľko rokov domov a dokonca nemá z domu žiadne správy“, hovorí praktický lekár Said Afzali. Bolo to tak už vtedy, keď pred sedemnástimi rokmi prišiel z Afganistanu do Košíc ako študent z „rozvojovej krajiny“. Dnes žije s manželkou a dvoma malými dcérkami v trnavskom kraji a Skalica sa stala jeho „slovenskou rodnou dedinou“. Je to celkom dobrý dôvod k spokojnosti, ale… Zrejme nie náhodou v jeho slovách a spomienkach splývajú zámená my, vy, oni. Zažili ste vôbec vo svojej krajine pokoj?

Vojna je tam odjakživa. Vyrastali v nej celé generácie a veľa vzdelaných ľudí odtiaľ odišlo. Utekalo sa celé desaťročia. Mnohí z tých, ktorým sa podarilo vycestovať, by práve dnes mohli krajine pomôcť. Všetko, čím sa tam ľudia doteraz riadili, boli myšlienky cudzích ľudí. Tým boli obmedzené ľudské práva. Nemá to nič spoločné s náboženstvom, islam o tom nehovorí, ani v histórii sa to neobjavilo.

A čo vy?

Som tu na Slovensku a mám slovenské občianstvo. Moje myšlienky stále patria mojej vlasti a stále sa pýtam, prečo by aj tá nemohla existovať na takej úrovni ako ja tu. Samozrejme, chcem svoju inteligenčnú kapacitu odovzdať svojmu národu, pretože viem, ako to potrebuje. Nehovoriac o finančnej stránke.

Mnohí ľudia dnes odchádzajú na dlhodobé zahraničné pobyty. Dá sa to porovnať?

To musí byť iný pocit. Neviem, či prežívajú taký hlad po rodine a blízkych. Za ten čas, čo som tu, som sa stretol iba so svojím bratom a strýkom. Naposledy som bol v Afganistane v roku 1992, a vo vlastnej rodine som nebol už od roku 1982, keď som začal navštevovať vojenskú školu.

Pochádzate z veľkej rodiny?

Mám dvoch bratov a tri sestry. Jedna z nich je maloletá, tú vôbec nepoznám. Som s nimi v telefonickom kontakte. Musel som obísť množstvo úradov na Slovensku, aby sa mi podarilo vybaviť im pobyt v Pakistane. Chceli by sa dostať sem, aj ja by som si to želal.

Aj tu je dosť takých, ktorí potrebujú pomoc…

Som najstaršie dieťa v rodine a zároveň dedič. Naša kultúra hovorí, že sa musím zodpovedne postarať o svojich mladších súrodencov a o celú rodinu. O dedičstve dnes už ťažko hovoriť. Dom je zničený a rozkradnutý. Chvalabohu, všetci členovia našej rodiny sú zdraví. Sám riešim otázku, či je dostatočnou pomocou podporovať ich finančne tam.

Robilo vám ťažkosti usadiť sa tu?

Zo začiatku veľmi. Nepoznal som vašu kultúru a dosť veľké problémy mi robila tunajšia kuchyňa. Práve tá mi spôsobila, ako sa tu hovorí, kultúrny šok. Keďže som bol mladý a odkázaný sám na seba, nezostávalo mi nič iné, ako sa prispôsobiť.

V akom jazyku uvažujete?

Rozmýšľam aj hovorím po slovensky, na niektoré veci, hlavne na rodinné zvyky, pomaly už aj zabúdam.

Nepripomínate si ich nejako?

Nie. Deprimovalo by ma to.

Čo vám najviac chýba z rodinných zvyklostí?

Rituálom bývalo pre mňa stravovanie. Tunajšie chute sú inakšie, jedlo som tu dlho nemohol vychutnať. Ryža a kura sa jedávali aj u nás, ale taká paštéta, a navyše z bravčového… Na internátoch nás však hlad prinútil zjesť všetko, asi tak, ako aj iných. Výnimkou bola nedeľná suchá večera - kúsok salámy a syr. Keď sme otvorili zamastený papier a videli, ako z tej salámy vyteká tuk, hneď sme ju zahadzovali. Bravčové mäso vôbec v Afganistane neexistuje, skôr baranina a kozľacina. Tú sme jedávali iba na obed, na večeru zemiaky alebo fazuľu. Veľmi obľúbená zelenina u nás je takzvaná gandana - niečo ako pažítka. Nič zvláštne tam inak nemáme. Zdá sa mi, že u nás sa ľudia stravujú o čosi zdravšie, horšie je to však so spracovaním a hygienou potravín.

Mali ste tu z niečoho aj príjemný pocit?

Prekvapil ma pokoj a poriadok, o ktorom u nás nebolo chyrovať. Autobusy a električky chodili načas, a keď meškali desať-pätnásť minút, vôbec som to nevnímal. V Afganistane sa niekedy čakalo na autobus aj dve hodiny, alebo vôbec neprišiel. A potom prišlo naraz päť autobusov, do ktorých sa ľudia natlačili hlava-nehlava.

Založili ste si tu rodinu. Ako sa vám v nej žije?

Dobre. Najprv sme dva roky žili v jednoizbovom byte, potom sa nám podarilo zohnať trojizbový, kde už fungujeme ako kompletná štvorčlenná rodina. No v otázkach založenia rodiny som si tu dosť dlho so žiadnou ženou neporozumel. Raz v Bratislave ma známy úplnou náhodou zoznámil s Afgánkou, ktorá žila vo Viedni. Nakoniec sa stala mojou ženou. Zrejme práve mentalitou sa potvrdilo, že máme podobné predstavy o spolužití.

Vedeli by ste porovnať tamojšie a tunajšie rodinné tradície?

Ako dieťa som v Afganistane nechápal súvislosti. Otec aj Lenin mi povedali, že sa treba „učiť, učiť a učiť“, tak som sa učil. Až keď som tu nadviazal s ľuďmi nové vzťahy, začal som rozmýšľať aj nad niečím iným. Zdá sa mi, že v tejto spoločnosti má žena lepšie, ale aj zložitejšie postavenie ako v Afganistane. Tam môže pracovať maximálne ako učiteľka, vychovávateľka alebo zdravotná sestra. Tu majú ženy oveľa viac možností. Aj preto sa tento stav u nás začal vnímať ako diskriminácia.

Aj emancipácia prináša so sebou mnoho problémov…

Áno, je to diskutabilné. Keď sa ženy viac angažujú, sú aj frustrovanejšie, lebo sú preťažené. Je to zázrak, keď tu rodina žije pohromade a žena dokáže byť aktívna doma aj v spoločnosti. V Afganistane to tak vôbec nie je. Naše ženy dajú väčšinou prednosť výchove detí a rodine. Druhá vec je, že ľudia tam sú zvyknutí žiť skromne. Keby jedli celý mesiac chlieb a vodu, nevadí im to, lebo si na to privykli. Nikam sa neponáhľajú, to, čo majú doma, im stačí, pretože najdôležitejší je pre nich rodinný kruh. V Európe musí pracovať aj žena, lebo jeden príjem na udržanie životného štandardu rodiny by nestačil. Ľudia tu zrejme majú vyššie ambície, a možno ani nemusia byť opodstatnené. Je tu mnoho rozvodov, a príčinou bývajú na začiatku aj na konci peniaze. Či ich je málo alebo veľa, všetko jedno.

Akými zvykmi sa riadite?

Obaja sme vlastne prevzali európske zvyky. Okrem toho sa dokážeme pochopiť v dôležitej veci - ona je doma, pretože sa venuje deťom, ktoré to potrebujú, a ja pracujem. Rozhodli sme sa takto, lebo budúcnosť je pre nás dôležitá. Nedokážeme si totiž predstaviť, že v starobe by sme mali skončiť v penzióne alebo v nejakom sociálnom ústave. V našej kultúre čosi také nikdy neexistovalo. Členovia rodiny neboli závislí na niekom inom. Je prirodzené, že potomok sa o rodičov v starobe postará, a prítomnosť rodiča pri dieťati v útlom veku by to mohla tiež zaručiť.

Myslíte si, že tu taká tradícia nebola, alebo ju vidíte skôr ako zdeformovanú?

Je to určite aj pod vplyvom technických revolúcií vo svete, ktoré moju bývalú krajinu zatiaľ až tak nezasiahli. Nesú so sebou akési citové ochladenie, na ktorom môžu stroskotať partnerské aj medzigeneračné vzťahy.

A čo vaša jazyková bariéra?

Zo začiatku bola veľká. Trvalo mi asi pol roka, kým zo mňa spadli prvé zábrany. S manželkou hovoríme doma po paštúnsky. Ja hovorím ešte perzsky a darijsky. Dcérka rozpráva chvíľku paštúnsky, chvíľu darijsky, a zo škôlky si nosí slovenčinu.

Ako vás ľudia v Skalici prijímajú?

Myslím, že dobre. Samozrejme, v spoločnosti sú rôzne skupiny ľudí, s ktorými sa nemôžeme len tak ľahko pustiť do reči.

Pocítili ste od 11. septembra nejaké zmeny v správaní ľudí okolo vás?

Ťažko povedať. Človek musí niečo aj prehltnúť, nemôže všetko brať vážne. Medzi ľuďmi sa vždy nájdu takí aj onakí. Ale lekára potrebujú všetci.

Autor: ĽUBOMÍR ŠIMNA